Todos! Todos! Todos!
Odmena pre prívetivé srdce
Joe Difato
Počas vlaňajších Svetových dní mládeže pápež František zdôraznil, že v Cirkvi je vítaný každý. V jednom okamihu začal po portugalsky volať Todos! Todos! Todos! [Každý! Každý! Každý!] a vyzýval mladých, aby sa pripojili k tomuto volaniu.
Ak je v Cirkvi vítaný každý, mali by sme byť prívetivými aj my sami – a to nielen v našich farnostiach, ale aj doma, na pracovisku i vo svojom meste či v dedine. Ježiš chce, aby sme všetci mali také otvorené a veľkorysé srdce, aké mal voči druhým on, keď povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení“ (Mt 11, 28).
U nás v Spojených štátoch amerických vyšiel nedávno prieskum, ktorý ukázal, že priemerne trávime čoraz menej času so svojimi priateľmi. Tento trend sa pritom nezačal len pandémiou covidu-19, počas ktorej boli mnohí ľudia zavretí doma. Pandémia možno urýchlila našu izoláciu, no medzi rokmi 2014 až 2019 čas trávený s priateľmi poklesol ešte viac než počas pandémie. Ľudia sú zaneprázdnení. Trávia množstvo hodín v práci. A keď nie sú v práci, často sledujú televíziu, pozerajú niečo na Youtube alebo počúvajú hudbu cez slúchadlá.
V tomto článku sa pozrieme na to, aké požehnania a milosti na nás čakajú, keď vykročíme zo svojej zóny pohodlia a staneme sa prívetivejšími a otvorenejšími voči druhým ľuďom.
Buďte k sebe navzájom prívetiví
Na konci svojich misijných pokynov Ježiš učeníkom povedal:
„Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10, 40).
Hoci Ježiš hovoril hlavne o ľuďoch, ktorí budú prijímať jeho učeníkov, tieto jeho slová môžeme aplikovať aj na svoj život. Prijať niekoho znamená prijať Krista – zvlášť, keď človeka, ktorého prijímame a ku ktorému sme prívetiví, nepoznáme, alebo keď ide o niekoho, s kým máme nejaké nezhody.
Sväté písmo nás aj na iných miestach pobáda do prívetivosti, pohostinnosti a prijímania druhých. V Liste Hebrejom čítame: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli“ (Hebr 13, 2). Svätý Peter zasa veriacim napísal: „Buďte vospolne pohostinní, bez šomrania“ (1 Pt 4, 9). A svätý Pavol adresoval veriacim v Ríme slová: „Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní“ (Rim 12, 13).
A nielen slovami, ale aj skutkami to viackrát zdôraznil sám Ježiš. Počas svojej služby prijímal všetkých ľudí, ktorí k nemu prišli (pozri Mk 1, 32 – 34). Prijímal mýtnikov, prostitútky a iných „hriešnikov“, ktorých niektorí izraelskí vodcovia odmietali (Mt 9, 10 – 11). Bol láskavý a prívetivý k Samaritánke, ktorej sa ostatní v meste pre jej životný štýl vyhýbali (pozri Jn 4, 4 – 9). A prijímal aj ľudí, ktorí sa cítili izolovaní a osamelí vinou svojej choroby (pozri Mk 1, 40 – 42).
Svätý Pavol nás preto vyzýva: „Prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu“ (Rim 15, 7). A presne to prví učeníci aj robili. Apoštoli sa ujali Pavla a Barnabáša po ich príchode do Jeruzalema (pozri Sk 15, 4). Lýdia, Priscilla a Akvila spolu s ďalšími veľkoryso prijali vo svojich domoch Pavla a jeho spoločníkov a dlho sa o nich starali (pozri Sk 16, 15; 18, 3). Strážca väzenia vo Filipách a stotník Kornélius zasa prichýlili vo svojom dome apoštolov a vďaka nim sa aj obrátili (16, 33; 10, 25).
Ježiš opakovane poukazoval na to, že prívetivosť a pohostinnosť môžu prehĺbiť naše vzájomné putá. Ukazoval nám, že vzájomné prijatie a pohostenie je praktický spôsob, akým si môžeme navzájom preukazovať lásku tak, ako on miluje nás. Učil nás, že pohostinnosť nie je len o spoločnom stolovaní. Je to prejav lásky, jeden z najlepších spôsobov, ako môžeme druhému človeku preukázať Božiu lásku.
Otvorené dvere, otvorené srdcia
Keď som bol mladší, veľa som cestoval, kázal som na farských misiách, prednášal som na rôznych konferenciách a stretával som sa s rôznymi kňazmi a teológmi. Nech som prišiel kamkoľvek, vždy sa mi niekto ponúkol, že ma prichýli u seba doma, hoci som sa plánoval ubytovať v hoteli. Nežiadal som o žiadne mimoriadne zaobchádzanie; vlastne som sa niekedy zdráhal toto pozvanie prijať, pretože som nechcel byť nikomu na príťaž. Ale títo ľudia na tom trvali. K mojim najkrajším spomienkam na tieto cesty patria práve ľudia, ktorých som stretol, a rozhovory, ktoré sme spolu viedli. Áno, rozprávali sme sa o duchovných veciach, ale hovorili sme aj o svojich rodinách, o športe a aktuálnych udalostiach. Jednoducho sme sa tešili, že sme spolu, pretože sme vedeli, že je s nami Ježiš.
Zvlášť si v pamäti uchovávam jednu cestu. Stalo sa to koncom 80. rokov v Anglicku, kde som vtedy viedol jednu duchovnú obnovu. Miestny pán farár ma prichýlil na fare. V jeden večer prišla k dverám fary rodina bez domova a prosila o jedlo. Tento pán farár im dal najesť a potom im našiel dočasné ubytovanie. Keď si pán farár všimol, že otec tejto rodiny má v dodávke basgitaru, pozval ho, aby sa pridal ku kapele, ktorá hrávala na nedeľnej svätej omši. Členovia tejto farnosti ho spolu s celou rodinou prijali medzi seba. V priebehu niekoľkých týždňov mu jeden farník našiel prácu, vďaka ktorej mohol potom zabezpečiť svojej rodine bývanie. Táto rodina sa napokon natrvalo stala súčasťou tejto farnosti.
Ježiš teda chce, aby sme sa navzájom prijímali a boli k sebe prívetiví.
Dokonca nás žiada, aby sme prijímali aj cudzích ľudí a ľudí na okraji spoločnosti – tak ako to urobili spomínaní anglickí farníci. Chce však, aby sme prijali aj ľudí, ktorí sú nám najbližšie a ktorým by sme sa mohli prirodzene vyhýbať: člena rodiny, ktorého životný štýl sa líši od toho nášho, suseda, ktorý pochádza z inej krajiny, farníka, ktorý sa modlí inak ako my, či spolupracovníka, ktorý nám niekedy možno lezie na nervy. Samozrejme, mali by sme byť opatrní a pri ich oslovovaní používať zdravý rozum. No nemali by sme byť až takí opatrní, aby sme nikdy nikoho neoslovili. Nesmieme dovoliť, aby nám naša opatrnosť zabránila podať vrúcnu pomocnú ruku vtedy, keď ju môžeme podať.
Pozemské a nebeské odmeny
„Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého“ (Mt 10, 41).
Asi len málokedy premýšľame o tom, že nás Ježiš odmení, keď urobíme niečo, o čo nás žiada. No v tomto verši presne toto Ježiš sľubuje. Nevieme, aká je presne „odmena proroka“ a „odmena spravodlivého“, no jasne vidíme, že dostaneme nejakú odmenu!
V Písme nachádzame niekoľko príkladov takýchto odmien. Keď vdova v Sarepte prichýlila proroka Eliáša a podelila sa s ním o jedlo, bola odmenená bezodnou zásobou múky a oleja, vďaka ktorým dokázala prežiť hladomor (pozri 1 Kr 17, 9 – 16). Bezdetní manželia, ktorí prijali do svojho domu Elizea, boli zasa odmenení tým, že sa im narodil syn (pozri 2 Kr 4, 8 – 10. 17 – 18).
Vdova zo Sarepty ani spomínaní bezdetní manželia nečakali, že sa im ich štedrosť nejako vráti, no predsa dostali požehnanie. Boha totiž nemožno prekonať vo veľkorysosti. On nájde spôsob, ako nás odmeniť, keď dávame bez toho, aby sme očakávali, že za to niečo dostaneme. Nemusí to byť rovno zázrak a nemusí sa to stať zo dňa na deň… ba nemusí to byť ani taká odmena, akú by sme chceli. Ale naša štedrosť nezostane bez odmeny. Možno budeme počas svojich dní prežívať väčší pokoj. Možno nájdeme silu ísť ďalej, keď sa nám nebude dariť. A možno zažijeme zázrak!
Je pravda, že sa náš svet stáva izolovanejším a egocentrickejším a že ľudia sú zahľadení do seba a nechcú byť odkázaní na druhých. No je tiež pravda, že Boh do nás vložil túžbu byť s inými ľuďmi a pomáhať ľuďom v núdzi – podobne ako Eliášovi pomohla vdova zo Sarepty. Je to zapísané v našej „duchovnej DNA“. Boh nám dal túžbu po zdravých vzťahoch. On skrátka chce, aby jeho deti žili v jeho láske – a táto láska je tou najväčšou odmenou, akú môžeme dostať!
Každý!
Každý! Každý! Každý! Tieto slová volal pápež František počas Svetových dní mládeže. V Cirkvi je vítaný každý. To znamená, že my, ktorí tvoríme Cirkev, musíme byť pripravení prijímať druhých. Ako inak sa stretnú s Pánom? Ako inak spoznajú Ježišovu lásku, ak im ju nepreukážu naše vrelé a otvorené srdcia? A ako inak sa v nich stretneme s Ježišom, ak sa uzavrieme do seba? Buďme čo najprívetivejší k čo najväčšiemu počtu ľudí. Ukážme svetu, ako vyzerá Božia láska.