Kazateľ Božej milosti
Smelá vízia obnovy svätého Dominika
Jennie Weissová Blocková
Počas roku 2016 viac než 160 000 ľudí z celého sveta spoločne oslavovalo osemsté výročie založenia svojej rehoľnej kongregácie – Rádu kazateľov. Rehoľníci a rehoľníčky tohto rádu sú na počesť svojho zakladateľa Dominika de Guzmána často označovaní ako „dominikáni“ a „dominikánky“. Počas tohto jubilea vzdávali Bohu chválu za víziu svätého Dominika pre tento rehoľný rád, ktorého poslaním je ohlasovanie Ježišovho evanjelia na spásu duší.
Dominikova vízia sa neobmedzovala na vybrané skupiny ľudí. Počas viac než ôsmich storočí si v tomto ráde našli miesto muži a ženy zo všetkých kultúr a spoločenských kruhov. Jeho vízia bola dosť veľká na to, aby dokázala poňať ľudí hľadajúcich široké spektrum zasväteného života. V súčasnosti dominikánska rodina pozostáva z kňazov, kontemplatívnych rehoľníčok, rehoľných bratov a sestier i laikov. Títo všetci kráčajú v šľapajach svätého Dominika tým, že zasväcujú život ohlasovaniu evanjelia slovom i skutkom.
Mamin prorocký sen
Jedna legenda hovorí, že Dominikovo povolanie a život kazateľa predpovedal sen. Blahoslavená Jana z Azy počas tehotenstva cestovala do neďalekého benediktínskeho opátstva, aby tamojšieho patróna, svätého Dominika Siloského, poprosila o požehnanie dieťaťa, ktoré čakala. Kým tam bola, prisnil sa jej sen o psovi, ktorý jej vyskočil z lona s horiacou fakľou v papuli. Keď sa dieťa narodilo, rodičia mu z vďačnosti svätému Dominikovi Siloskému dali meno Dominik. Význam tohto sna sa začal odhaľovať až neskôr: jej syn mal zapáliť svet svojím kázaním.
Dominik sa teda narodil okolo roku 1172 v španielskom mestečku Caleruega. Jeho rodičia boli urodzení a zbožní katolíci. Dominikov ujo, kňaz, sa ho ujal už v útlom veku a prevzal zodpovednosť za duchovnú a intelektuálnu formáciu svojho malého synovca. Dominik bol intelektuálne nadaný a počas štúdia na univerzite vynikal. Ako dvadsaťročného ho v španielskom meste Osma vysvätili za kňaza. Plánoval stráviť celý život v tomto meste a slúžiť miestnej cirkvi. No, ako vieme aj my sami z vlastnej skúsenosti, Boh má často iné plány. Tak to bolo aj v Dominikovom prípade; určite sa vtedy ešte nechystal založiť nový rehoľný rád! No bol otvorený tomu, do čoho ho Boh volal, aj keď to niekedy znamenalo vydať sa úplne iným smerom, akým šiel dovtedy.
Kľukatá, a predsa priama cesta
Okolo roku 1203 pozval Dominika biskup mesta Osmo, Diego, aby ho sprevádzal na ceste do Dánska, kde mal tento biskup splniť poslanie, ktoré dostal od kastílskeho kráľa. Keď prechádzali cez územie dnešného Francúzska, narazili na členov veľkého a rýchlo rastúceho hnutia katarov. Katari (občas označovaní aj ako albigénci) boli heretickou skupinou vystupujúcou proti katolíkom. Tvrdili, že materiálny svet je zlý, a popierali Najsvätejšiu Trojicu i Kristovo božstvo. Vodcovia tohto populárneho a dobre zorganizovaného hnutia si osvojili strohý životný štýl, čím si u ľudí vybudovali istú dôveru. Táto skupina postupne čoraz väčšmi naberala na sile; ľudia opúšťali katolícku vieru a pripájali sa ku katarom.
Pápeža Inocenta III. táto situácia veľmi znepokojovala. Poslal do tejto oblasti aj mnohých kňazov, ktorým dal za úlohu popasovať sa s týmto problémom, no jeho vyslanci nemali veľký úspech. Na začiatku roku 1206 traja pápežskí legáti požiadali biskupa Diega a Dominika – ktorý si medzičasom získal povesť nadaného kazateľa –, aby podnikli kazateľskú výpravu do južného Francúzska. Ich úlohou bolo priviesť značný počet albigéncov naspäť do Cirkvi.
Dominik a Diego videli, že problémom je kontrast medzi luxusným životným štýlom a občasným „zlým správaním“ katolíckeho duchovenstva a jednoduchým a asketickým štýlom života vodcov albigéncov. Rozhodli sa teda, že aj oni si osvoja prísny a strohý životný štýl. O evanjeliu svedčili svojou jednoduchosťou. Mali len tie šaty, ktoré si so sebou niesli v batohu; evanjelium hlásali horlivo a zrozumiteľne, pričom sa presúvali pešky. Nevyhnutné veci si vyžobrali. Ich prístup – ktorý Dominik neskôr použil aj pri písaní pravidiel Rádu kazateľov –, priviedol k obráteniu mnohých ľudí.
Medzi obrátenými bol aj tucet žien zo sekty katarov, ktoré nemali dom ani prostriedky na to, aby sa o seba postarali. Dominik s Diegom preto založili pre tieto ženy vo francúzskom meste Prouille rehoľnú komunitu. Tento kláštor, ktorý jestvuje dodnes, je známy ako prvý kláštor dominikánskej rehole.
Koncom prvého roku pôsobenia medzi katarmi zažil Dominik dve veľké straty. Prvou bola strata jeho dlhoročného spoločníka, biskupa Diega, ktorý zomrel na spiatočnej ceste do Osmy. Ani nie o mesiac nato zavraždila jeho kazateľského partnera Petra z Castelnau skupina albigénskych fanatikov. Ľahko si možno predstaviť, ako veľmi museli Dominika zasiahnuť tieto straty. No aj vo svojom zármutku zostal otvorený usmerňovaniu Ducha a kráčal po „kľukatej, a predsa priamej“ ceste k založeniu Rádu kazateľov.
Sväté kázanie
V rokoch nasledujúcich po smrti biskupa Diega sa chýry o tom, že Dominik je výnimočným kazateľom, ešte väčšmi rozšírili. Pápežský legát Peter z Beneventa ho vymenoval za oficiálneho hlavného kazateľa južného Francúzska. V tom čase sa k nemu pripojila skupina mužov a sľúbila oddanosť jemu i jeho kazateľskému poslaniu. V roku 1215 sa Dominik zúčastnil na Štvrtom lateránskom koncile, na ktorom ho pápež Inocent III. povzbudil, aby založil rehoľnú komunitu venujúcu sa kázaniu. Inocent v tom roku zomrel. Dominika však potom podporoval aj Inocentov nástupca Honorius III., ktorý 22. decembra 1216 vydal pápežskú bulu, ktorou schválil Rehoľu kazateľov.
Svätý Dominik zanechal svojim nasledovníkom krásny duchovný odkaz, ktorý je dnes známy ako „sväté kázanie“. Dominikáni nevnímajú kázanie len ako niečo, čo sa raz za deň či za týždeň odohrá pri ambóne. Vnímajú ho skôr ako spôsob života usporiadaný okolo štyroch pilierov dominikánskeho života: modlitby, štúdia, komunity a kázania. Tieto piliere im pomáhajú spoločne odpovedať na Božiu prítomnosť vo svojom živote i vo svete.
Dominik od prvých dní Rádu kazateľov vytváral kultúru priateľstva; priateľstvo sa v jeho ráde podporovalo a považovalo za dôležité. Táto kultúra ďalej pretrváva v spomínanom svätom kázaní i vo vzťahoch členov dominikánskej rodiny.
Vizionár a pokorný zakladateľ
Dominik žil po schválení Rádu kazateľov už len šesť rokov, no za tento krátky čas vytvoril štruktúru, ktorá podporila ďalší rast a rozvoj jeho rádu. Počas týchto šiestich rokov často – prevažne pešo –, putoval naprieč Talianskom, Španielskom a Francúzskom, kázal a budoval vzťahy. Vďaka tomu Rád kazateľov rástol a dokázal prechádzať skúškami času aj nasledujúcich osem storočí.
Svätý Dominik a jeho súčasník svätý František z Assisi vytvorili nové formy rehoľného života, reagujúce na potreby, ktoré vznikli v ich dobe. Ich členovia prijali život v chudobe a venovali sa evanjelizácii a službe, najmä službe chudobným. Rád kazateľov už od prvých dní kládol veľký dôraz na vzdelanosť a intelektuálny život. Keďže bol Dominik presvedčený, že pri kázaní je dôležité teologické vzdelanie, urobil odvážny krok: vyslal svojich mladých bratov na univerzity, aby tam získali vyššie vzdelanie.
Dominik ako muž hlbokej modlitby často trávil dlhé noci v kaplnke a modlil sa za hriešnikov. No mal rád aj rekreáciu a odpočinok s priateľmi. Keď sa po dlhej ceste vracal neskoro večer domov, často sa zastavil v nejakom kláštore, aby rehoľníkom a rehoľníčkam rozdal darčeky, alebo aby si s nimi dal pohár vína. Aj keď mal od svojich nasledovníkov veľké očakávania, bol známy i svojím otvoreným a štedrým srdcom. Nerád na seba pútal pozornosť. Nezanechal žiadne listy a trval na tom, aby ho pochovali v skromnej krypte „pod nohami bratov“. Keď 6. augusta 1222 ako päťdesiatjedenročný zomrel, jeho víziu „svätého kázania“ žili už stovky mužov a žien.
„Sväté kázanie“ ako spôsob života
Medzi kanonizovaných svätých patrí okrem zakladateľa Rádu kazateľov aj viac než sedemdesiat jeho členov. Sú medzi nimi takí velikáni ako Tomáš Akvinský, Katarína Sienská, Martin de Porres či Ružena Limská. Okrem nich Cirkev blahorečila viac než dvesto ďalších členov dominikánskej rehole. Títo svätci, svätice a mnohí iní sväto žijúci muži a ženy si uctili víziu svätého Dominika tým, že svojimi slovami i svojím životom vhod i nevhod ohlasovali evanjelium.
Svätý Dominik bol známy svojimi slovami, že by sme vždy mali „hovoriť k Bohu alebo o Bohu“. Kiež každého z nás povzbudí do ohlasovania evanjelia slovom i skutkom!
Dominikánske požehnanie z 13. storočia
Nech nás Boh Otec požehná.
Nech nás Boh Syn uzdraví.
Nech nás Boh Duch Svätý osvieti
a dá nám zrak, aby sme ním videli,
sluch, aby sme ním počuli,
ruky, aby sme nimi konali Božie dielo,
nohy, aby sme nimi kráčali,
ústa, aby sme nimi ohlasovali slovo spásy,
a anjela pokoja, aby nad nami bdel
a skrze Pánov dar nás napokon doviedol
do Božieho kráľovstva.
Amen.