Márnotratný otec

Súcitný a milosrdný Boh

„Istý človek mal dvoch synov“ (Lk 15, 11). Patrilo sa, aby Ježiš začal svoje najslávnejšie podobenstvo spomenutím muža, ktorý je otcom týchto dvoch synov. Viacerí komentátori poznamenali, že toto podobenstvo by sa dalo nazvať aj „podobenstvom o márnotratnom otcovi“, pretože o ňom aj v skutočnosti je. Práve preto ho Ježiš povedal zákonníkom a farizejom: chcel, aby pochopili srdce nebeského Otca. On je Boh, ktorý na nás tak štedro vylieva svoju lásku a milosrdenstvo, že je to priam škandalózne – a presne tak musel znieť tento príbeh tým, ktorí ho počuli ako prví.

Niekedy sa naše vnímanie Boha môže zdeformovať. Možno ho nepovažujeme za štedrého Boha či za toho, kto z nás má radosť, alebo sa necítime byť jeho synom či dcérou. Možno si myslíme, že sa na nás hnevá, alebo nám nechce dať niečo, čo zúfalo chceme či potrebujeme. Alebo ho môžeme vnímať skôr ako šéfa či majstra, ktorý nám rozdeľuje úlohy, než ako milujúceho Otca.

Pôstne obdobie je ideálnym časom na hlbšie preskúmanie takýchto pocitov vo vzťahu k Bohu. Počas neho môžeme uvažovať nad tým, či naše pocity zodpovedajú tomu, aký je Boh v skutočnosti. V tomto článku sa teda zameriame na otca z tohto podobenstva.

 

Boh si váži našu slobodu

Ako si mohol mladší syn vypýtať polovicu otcovho majetku? Ako sme videli v našom prvom článku, mladší syn konal tak, akoby bol jeho otec už mŕtvy. To bola vážna urážka a otec mal plné právo túto jeho žiadosť odmietnuť – ba dokonca sa ho možno aj zriecť a úplne ho vydediť.

No otec napriek tomu súhlasil. Zrejme predal polovicu svojho majetku, aby za ňu utŕžil peniaze, a tieto peniaze potom odovzdal synovi. Tento muž pravdepodobne netušil, kam chlapec pôjde a čo s peniazmi urobí, no nechal svojho syna odísť. A on sa vydal „do ďalekého kraja“ (Lk 15, 13).

Nespráva sa náš Otec takto aj k nám? Vo svojej veľkej láske nám dáva dokonca aj slobodu odmietnuť jeho lásku. Dal nám slobodnú vôľu, a tento veľký dar nám neberie ani vtedy, keď ho zneužijeme. Nestvoril nás, aby sme boli otrokmi, ktorí musia urobiť všetko, čo im povie. Nie, stvoril nás, aby sme s ním mali vzťah ako jeho milovaní synovia a milované dcéry. Chce, aby sme ho slobodne milovali a plnili jeho vôľu, no pritom nepoužije svoju veľkú moc a silu, aby nám zabránil odvrátiť sa od neho. Dovolí nám, aby sme od neho utekali, hoci vie, že nás to v konečnom dôsledku nenaplní ani neurobí šťastnými.

Pouvažuj: Prečo nám Boh dal slobodnú vôľu? Hneval som sa niekedy na Boha za to, že mne alebo niekomu inému dovolil urobiť zlé rozhodnutie alebo upadnúť do hriechu?

 

Boh z nás nikdy nespúšťa zrak

Mladší syn premrhal svoje dedičstvo. Keď bol úplne na mizine, zamestnal sa ako nádenník u chovateľa svíň. To znamená, že doma nebol pomerne dlhý čas. A predsa sa zdá, že otec nikdy nestratil nádej, že sa mu syn vráti. Možno každé ráno sledoval obzor, či azda neuvidí, že sa vracia jeho chlapec. A jedného dňa tento otec svojho syna naozaj zazrel na ceste, hoci „bol ešte ďaleko“ (Lk 15, 20).

Takto sa náš Otec správa ku všetkým svojim deťom. Hoci nám dáva slobodu odísť, nikdy sa nás nezriekne. Bez ohľadu na to, čo sme urobili, bez ohľadu na to, ako veľmi sme sa od neho vzdialili či ako rázne sme ho odmietli, on vždy čaká na náš návrat.

A nielenže nás hľadá, ale aj sám vyhľadáva spôsoby, akými by nás pritiahol k sebe. Napríklad na nás môže dopustiť utrpenie, ktoré prichádza v dôsledku toho, že sme sa od neho odvrátili. Môže prebudiť naše svedomie, aby sme si uvedomili, čo zlé sme urobili. Môže nám postaviť do cesty niekoho, kto nám otvorí oči a ukáže nám jeho lásku. On nás neprestane hľadať, kým sa nerozhodneme vrátiť sa k nemu.

Pouvažuj: Prečo Ježiš chce, aby sme vedeli, ako veľmi po nás Boh túži? Ako mi môže uvažovanie nad touto pravdou pomôcť prehĺbiť môj vzťah s Otcom?

 

Boh plný súcitu

Bolo by neslýchané, keby si nejaký muž otcovho postavenia vyhrnul šaty a bežal by v ústrety svojmu neposlušnému synovi. A predsa: presne to tento otec urobil! Potom chlapca objal a pobozkal ho (pozri Lk 15, 20). Ako len muselo takéto privítanie mladšieho syna zaskočiť! Takúto reakciu od neho určite nečakal!

Ježiš nám však hovorí aj to, prečo mu otec takto prejavil náklonnosť: „bolo mu ho ľúto“ (Lk 15, 20). Ten mladík trpel; pravdepodobne bol vychudnutý, vyčerpaný a mal na sebe len staré handry. Možno sa mu na tvári zračili obavy, lebo nevedel, ako otec zareaguje na jeho nacvičené odprosenie. No keď otec uzrel svojho syna, nemyslel na to, ako mu tento chlapec ublížil a ako ho odmietol. Dokonca ani veľmi nečakal na jeho ospravedlnenie. Videl len úbohú dušu, ktorá urobila strašnú chybu a ktorá teraz potrebovala jeho lásku a starostlivosť.

Takúto ľútosť a súcit má s nami náš nebeský Otec. Keď k nemu prichádzame s ľútosťou nad svojimi hriechmi, nezameriava sa na to, čo zlé sme urobili alebo ako sme sa od neho odvrátili. Vidí hlavne utrpenie, ktoré sme prežili a ktoré je veľmi často dôsledkom nášho hriechu.

Pouvažuj: Prekvapila ma taká súcitná reakcia otca v tomto príbehu? Zarazila ma? Priniesla mi útechu?

 

Boh sa raduje

Konečne sa mu vrátil mladší syn, ktorý bol tak dlho preč. Tento mladý muž nebude pracovať ako nádenník na otcovom panstve, ako si myslel. Stále bol predsa synom svojho otca. Otec preto usporiadal veľkú oslavu a hostinu, pretože tento syn „bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32).

Starší syn však odmietol prísť na túto hostinu; hneval sa, že otec prijal späť jeho naničhodného brata. Otec teda odišiel z hostiny a vyšiel sa mu prihovoriť (pozri Lk 15, 28). Chcel, aby jeho starší syn pochopil, aká významná je táto udalosť: jeho brat žije! Chcel sa so svojou radosťou podeliť s celou rodinou.

Ježiš už predtým povedal zástupu, aká radosť panuje v nebi, keď jeden hriešnik robí pokánie (pozri Lk 15, 7. 10). V tomto podobenstve vykresľuje túto radosť ako veľkú oslavu. Je jasné, že chce, aby sme pochopili, akú veľkú radosť má Otec vo svojom srdci z každého syna alebo z každej dcéry, ktorí sa k nemu vrátia. A tak ako otec v príbehu usporiadal pre svojho syna hostinu a dal zabiť vykŕmené teľa, tak aj náš nebeský Otec nás zasypáva tým najlepším, čo nám môže dať: láskou, milosrdenstvom a milosťou.

Pouvažuj: Viem si predstaviť, že sa môj nebeský Otec zo mňa raduje? Ak nie, prečo?

 

Príď počas tohto Pôstu k svojmu Otcovi

Pôstne obdobie je časom skúmania našich sŕdc. Nazeráme do ich hĺbky, aby sme objavili myšlienky, slová i činy, ktorými sme sa – či už nenápadne, alebo očividne –, vzdialili od svojho Otca. Možno napríklad častejšie vynechávame rannú modlitbu. Možno voči niekomu prechovávame hnev. Možno bojujeme s nejakým zakoreneným hriechom. Možno zvykneme sarkasticky alebo nevľúdne reagovať na človeka, ktorého máme inak radi.

Náš Otec však stále čaká na náš návrat. Nikdy nás do toho nebude nútiť, no túži po tom, aby sme sa k nemu vrátili. Toto podobenstvo nám ukazuje, že by sme sa nikdy nemali báť obrátiť sa na neho – ani vtedy, keď sme sa dopustili ťažkého hriechu. Jeho srdce je plné milosrdenstva a súcitu a s radosťou nám odpustí, keď sa budeme kajať.

Tento krásny obraz Otcovej lásky a Otcovho milosrdenstva, ktorý Ježiš tak dokonale vykreslil, si v tomto Pôstnom období vštepme hlboko do srdca. Zaumieň si, že počas nasledujúcich šiestich týždňov pôjdeš na svätú spoveď a použiješ pri tom aj spytovanie svedomia, ktoré nájdeš na strane 80. Predstav si, akú radosť má Otec z toho, že prijímaš jeho odpustenie, ktoré pre nás Ježiš vydobyl svojou obetou na kríži. Keď budeš kráčať s Pánom počas Veľkého týždňa, ďakuj mu za jeho večnú lásku a milosrdenstvo. Potom sa na Veľkú noc pripoj k oslave a sláveniu a podeľ sa o svoju radosť so všetkými bratmi a sestrami v Kristovi!