Zatvrdnuté srdce

Syn, ktorý žije ako otrok

Dvaja synovia v Ježišovom podobenstve sa už ani nemohli navzájom od seba väčšmi líšiť. Starší syn pre dobro rodiny neúnavne pracoval na poliach. Mladší syn si vzal svoj podiel rodinného dedičstva a „hýrivým životom“ (Lk 15, 13) ho premárnil. Mladší aj starší syn mali však v skutočnosti rovnaký problém: ani jeden z nich nepochopil, aké nesmierne požehnania idú ruka v ruke s tým, že sú synmi svojho otca a žijú v otcovom dome.

V istom období svojho života sa môžeš stotožniť s jedným synom, a v inom zasa s druhým – aj v tom sa ukrýva genialita tohto Ježišovho podobenstva! V tomto článku sa hlbšie zameriame na skutky staršieho syna, aby sme tak pochopili, ktoré zo svojich postojov a nesprávnych náhľadov musíme zmeniť, pretože nás oddeľujú od Boha i od našich blížnych. Čo nás môže tento starší syn naučiť o tom, ako máme žiť ako milovaní synovia a milované dcéry nášho nebeského Otca?

 

Otcov „otrok“

Staršieho syna všetci dobre poznáme: prinajmenšom vieme, že nikdy neodišiel z otcovho domu aj s dedičstvom. Nie, starší syn bol svedomitý. Bol takým človekom, akým chceme byť aj my: bol oddaný, verný a spoľahlivý.

Ale čo ak tento veriaci človek zabudne na svoje veľké privilégium – na to, že je synom či dcérou? Starší syn z tohto podobenstva sa správa tak, ako by bol svojmu otcovi otrokom. „Pozri,“ hovorí otcovi. „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz“ (Lk 15, 29). Neuvedomoval si ani to, ako veľmi ho otec miluje a váži si ho. Možno si tiež myslel, že keby padol on, k nemu by sa otec nezachoval tak milosrdne ako k bratovi. A tak sa mu v srdci začala hromadiť horkosť a hnev.

Ako ľahko skĺzneme do rovnakého zmýšľania! Možno sa náš vzťah k Bohu podobá skôr vzťahu zamestnanca k šéfovi, než vzťahu dieťaťa k rodičovi. Možno robíme to, o čom si myslíme, že od nás žiada Boh, no robíme to skôr z povinnosti než preto, aby sme mu opätovali jeho lásku k nám. Možno si tiež neuvedomujeme, akú dôstojnosť máme ako Boží synovia a Božie dcéry, alebo to, ako veľmi nás Pán miluje, ako sa o nás stará a ako mu na nás záleží aj vtedy, keď padneme.

Pouvažuj: Ako mi moja úporná snaha zapáčiť sa Pánovi zatemnila fakt, že som dostal milosť žiť ako syn či dcéra v Otcovom dome?

 

Pasca porovnávania sa

Starší syn sa tiež nedokázal vyhnúť porovnávaniu sa s mladším bratom. To on zostal s otcom. No jeho brat otca len urážal – urazil ho nielen tým, že ho požiadal o dedičstvo, ale aj tým, že potom odišiel z rodičovského domu a viedol ohavný život.

Keď sa starší syn každé ráno vydával na cestu na pole, aby sa postaral o úrodu, možno sa v hlave pohrával s myšlienkou, že je oveľa lepší ako jeho brat. On bol ten „dobrý“, ten, ktorý robil, čo mu povedali. Možno v týchto myšlienkach dokonca nachádzal isté zaľúbenie. A tak uňho začala vystupovať na povrch pýcha a v srdci sa mu začalo usídľovať presvedčenie o vlastnej spravodlivosti.

Starší syn si mohol vybrať aj inú cestu – nemusel sa porovnávať s bratom a podľahnúť presvedčeniu o vlastnej spravodlivosti. Mohol si uvedomiť, aký je jeho brat v skutočnosti stratený a nešťastný, a tak sa modliť za jeho návrat. Keby to bol urobil, jeho srdce by bolo určite zmäklo!

Keď si myslíme, že sme lepší ako ostatní ľudia, prestávame vidieť to, ako my sami veľmi potrebujeme Boha. Naša arogancia a spoliehanie sa na seba nám potom bránia prijať lásku a milosrdenstvo, ktoré nám Boh chce dať. Na druhej strane nás porovnávanie môže viesť aj k presvedčeniu, že sme horší ako ostatní a že sme preto nehodní Božej lásky. Takéto zmýšľanie – jedno i druhé –, nás môže zviesť na zlú cestu; môže nás odviesť preč od Boha.

Pouvažuj: Ako mňa pokúša duchovná pýcha, keď nasledujem Pána alebo konám pre neho dobré skutky a diela? Ako často sa modlím za poblúdených a tých, čo sú ďaleko od Pána?

 

Porovnávanie vedie k závisti

Keď sa starší brat vrátil domov po ťažkom dni, plnom náročnej práce na poli, a počul hudbu, premýšľal nad tým, čo sa to deje. Potom mu sluha povedal o návrate jeho brata a o tom, akého prijatia sa mu dostalo. Starší brat porovnal toto privítanie s tým, čo zažil on. On nikdy neodišiel z otcovho domu, a jeho otec mu nikdy neponúkol ani len kozliatko, aby si mohol usporiadať hostinu s priateľmi! A tieto myšlienky v ňom vyvolávali závisť a hnev.

Starší brat upadol do tohto pokušenia preto, lebo nechápal vlastné synovské privilégiá, ktoré mu patrili rovnako ako jeho mladšiemu bratovi. On nebol nádenníkom; mohol požiadať o kozliatko, ba aj o vykŕmené teľa, pretože mu otec povedal: „Syn môj… všetko, čo ja mám, je tvoje“ (Lk 15, 31). No on nikdy ani len nepomyslel, že by si mohol užiť, čo mu právom patrilo. A neuvedomil si ani, že mladší brat nestratil miesto v rodine ani po tom, čo odišiel z domu; stále bol synom, aj keď sa tak nesprával.

Podobne ako srdce staršieho syna, aj naše srdcia môžu zatvrdnúť, keď si prestaneme uvedomovať, aké privilégia plynú z toho, že sme členmi Božej rodiny a žijeme v Otcovom dome. Môžeme zabudnúť, že máme neobmedzený prístup k Otcovi a ku všetkým milostiam, ktoré nám chce dať. Môžeme zabudnúť, že jeho láska prevyšuje naše chápanie a že Otec na nás čaká aj vtedy, keď padneme. A môžeme tiež zabúdať na odmenu, ktorá nás čaká v nebi.

Pouvažuj: Ako mi poznávanie a zakúšanie Božej lásky pomáha meniť pohľad vtedy, keď sa ocitnem v pokušení závidieť druhým?

 

Odmietnutie Otcovej lásky

Žiaľ, hnev a závisť, ktoré starší brat prežíval, ho pohltili až natoľko, že odmietol ísť na hostinu. Radšej sa chcel umárať vo svojich pocitoch – ktoré považoval za oprávnené –, než si užívať jedlo a zábavu a uvítať doma svojho brata. Možno ani neveril, že otec myslel vážne to, čo mu povedal.

Tento mladík nepochopil otcovu reakciu na svojho poblúdeného syna, a tak sa odizoloval od otca, mladšieho brata i od všetkých hostí na hostine. Bol presvedčený, že mladší syn si nezaslúži privítanie, ktoré by sa skôr hodilo vracajúcemu sa hrdinovi, a tak stratil „všetko“ (Lk 15, 31), čo mu otec mohol dať. No ten ho i napriek tomu vyhľadal a snažil sa ho dotiahnuť na hostinu. Aj jemu chcel dať všetko, čo dal jeho mladšiemu bratovi.

Keď si zatvrdíme srdce, je pre nás ťažšie zakúšať veľkú Otcovu lásku k nám – a aj lásku, ktorú prechováva voči všetkým svojim synom a dcéram bez ohľadu na to, ako veľmi sa od neho vzdiali. A keď nie sme naplnení Božou láskou a Božím milosrdenstvom, padne nám zaťažko preukazovať lásku a milosrdenstvo druhým.

Pouvažuj: Ako odmietam Otcovu lásku a jeho milosrdenstvo voči mne? Ako by som mohol počas tohto Pôstneho obdobia hojnejšie prijať to, čo mi chce dať?

 

Šťastný koniec

Nevieme, ako sa tento príbeh napokon končí, no môžeme si predstaviť, že pokánie mladšieho syna bolo úprimné a že sa od tej chvíle s radosťou a vďakou chopil synovských povinností, ktoré naňho čakali v otcovom dome. Takisto by sme radi videli, ako sa starší brat zriekol hnevu a úprimne a s otvoreným srdcom uvítal doma strateného brata. No nadovšetko by sme radi videli, ako sa obnovuje ich vzťah s otcom, a to až do tej miery, že môžu prežívať všetky milosti, dary i záväzky plynúce z ich synovstva.

Takýto koniec Boh pre nás všetkých vymyslel – bez ohľadu na to, ako ďaleko sme poblúdili.  No Ježiš nepovedal toto podobenstvo len preto, aby opísal hnutia ľudského srdca. On nám chcel poodhaliť aj srdce Boha. Preto sa v nasledujúcom článku bližšie pozrieme na to, čo nám chce Ježiš povedať o svojom i našom nebeskom Otcovi.