Nepokojné srdce

Syn, ktorý bol stratený a našiel sa 

Je to kultový príbeh. Majú ho radi aj neveriaci a agnostici. Celé stáročia je obľúbeným námetom umelcov. A aj keď ho čítame po stýkrát, nikdy nestráca na sile a dotýka sa nášho srdca. Áno, je to Ježišovo podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32).

Počas tohto Pôstneho obdobia chceme toto podobenstvo preskúmať do hĺbky a pozrieť sa na to, čo nás ním chce Ježiš naučiť – o nás samých aj o našom nebeskom Otcovi. Uvažovanie o tom, ako sa v tomto príbehu zachovajú dvaja synovia a ich otec, nás môže doviesť k spytovaniu svedomia. Aké prekážky nám bránia naplno prežiť nesmiernu Božiu lásku a milosrdenstvo? Ktoré postoje a názory musíme zmeniť, aby sme sa väčšmi priblížili k Pánovi?

Prvé čítanie sa na Popolcovú stredu vždy berie z Knihy proroka Joela: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom“ (2, 12). Pôstne obdobie je osobitným spôsobom určené na návrat k Pánovi. Využime teda na to tento výnimočný čas a pomôžeme si pri tom rozjímaním nad Ježišovým podobenstvom o márnotratnom synovi. V tomto článku sa zameriame na mladšieho syna. V ďalšom článku sa zas pozrieme na staršieho syna. Napokon sa pozrieme na otca a na to, ako jeho činy poodhaľujú Božie srdce.

 

Nepokojné srdce

Ježiš povedal tento príbeh, aby farizejom a zákonníkom otvoril myseľ a srdce. Títo predstavitelia náboženskej elity jednoducho nevedeli pochopiť, prečo sa Ježiš rozhodol stretať s ľuďmi, ktorí boli známi ako hriešnici, mýtnici či neviestky (pozri Lk 15, 2). Ježiš chcel, aby farizeji pochopili hĺbku Božieho milosrdenstva, ako aj túžbu Boha pritiahnuť do svojho náručia všetkých ľudí – nielen tých „spravodlivých“.

Toto Ježišovo podobenstvo muselo ihneď upútať pozornosť jeho poslucháčov – a možno ich aj vydesiť. Začína sa totiž rozprávaním o mladom mužovi, ktorý si žiada podiel na otcovom dedičstve. Ako by si mohol tento mladší syn žiadať niečo také (pozri Lk 15, 12)? V podstate sa správal tak, akoby bol jeho otec už mŕtvy. Bol to syn, ktorý už vo svojom živote nechcel mať otca; chcel len jeho dedičstvo.

Prečo mal tento mladší syn také nepokojné srdce? Prečo nebol spokojný so svojím životom a s domovom, ktorý mu poskytoval otec? Možno sníval o tom, ako využije otcove peniaze na všemožné rozkoše a pôžitky, ktoré mu ponúka tento svet. Bez zodpovednosti a povinností, plnenie ktorých sa od neho vyžadovalo v otcovom dome, by si mohol stále robiť všetko, čo sa mu zachce. To ho určite konečne urobí šťastným!

Z času na čas sa každého z nás zmocní nepokoj. Sme unavení z každodennej rutiny či z bremien, ktoré si vzájomne nesieme. Vtedy začíname cítiť nespokojnosť a hľadáme spôsoby, ako ju zmierniť a nájsť úľavu. Ibaže niekedy nás takýto postoj dovedie až na miesta, ktoré pre nás nie sú dobré, a doženie nás ku konaniu vecí, ktoré nás v dlhodobom meradle nedokážu urobiť šťastnými.

Pouvažuj: Ako prežívam nepokoj srdca ja? Čo hľadám s presvedčením, že to nedostanem od nebeského Otca?

 

Výmena synovstva za otroctvo

 Ježiš hovorí, že tento syn „odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil“ (Lk 15, 13). Doma bol tento muž synom so všetkými náležitými právami a povinnosťami. V tomto „ďalekom kraji“ sa však stal otrokom svojich túžob, pričom minul všetky peniaze na veci, ktoré mu v honbe za šťastím mohli priniesť len dočasnú úľavu.

Po tom, čo mu došli všetky peniaze a krajinu zasiahol hladomor, „uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť“ (Lk 15, 15). Teraz bol prakticky otrokom, človekom, ktorý „túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine“ (Lk 15, 16). Ako hlboko tento mladík padol!

My vieme, že sme Božími synmi a dcérami, a predsa na to niekedy zabúdame a konáme, akoby sme boli otrokmi. Svoje kresťanské záväzky vnímame ako bremeno a plníme ich z čírej povinnosti a nie z lásky. Alebo dovoľujeme, aby miesto Boha v našom srdci zabrali modly, a tým sa de facto stávame otrokmi tých vecí.

Pouvažuj: Ako a v ktorej oblasti som ja odišiel do „ďalekého kraja“? Ako som sa azda stal otrokom svojich túžob či modiel, ktoré chcú v mojom živote zabrať miesto Boha?

 

Vstúpil do seba

Tento mladík bol v zúfalej situácii. Mal len jednu možnosť: vrátiť sa domov. No myslel si, že pre svoje skutky prišiel o synovské práva, že sa definitívne odstrihol od svojho otca. Ježiš nám hovorí, že tento mladík si dokonca nacvičoval odprosovanie svojho otca: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov“ (Lk 15, 18 – 19).

Na to, aby tento muž uznal svoj hriech, musel zakúsiť krajnú chudobu a veľký hlad. Teraz už vedel, že urazil Boha i svojho otca. Pochopil, že jeho rozhodnutie odísť z domu s otcovými peniazmi, ktoré potom utrácal na nemorálny život, bolo veľkou chybou. Ublížil tým sebe i svojmu otcovi. No potom „vstúpil do seba“ (Lk 15, 17) a dokázal sa vydať na cestu, ktorá viedla späť do otcovho domu.

Ježiš nám rozpovedal tento príbeh, aby sme pochopili, že nech sme urobili čokoľvek zlé a nech sme zašli akokoľvek ďaleko, nikdy nie je neskoro „vstúpiť do seba“ a vrátiť sa k nemu. Nikdy nie je neskoro nastúpiť na cestu návratu do domu nášho Otca.

Pouvažuj: Ako som svojimi skutkami a svojím sebectvom ublížil sebe alebo druhým? Mal by som požiadať o odpustenie Boha alebo niektorého blížneho? Ako to urobím? Aké slová použijem?

 

 Bol stratený, a našiel sa

Tento mladík takmer ani nestihol dopovedať svoje ospravedlnenie, a jeho otec už chystal oslavu. Prečo? „Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 24).

Tento mladý muž sa nemusel stať nádenníkom na otcovom statku – stále bol totiž synom. Práve to symbolizovali tie „najlepšie šaty“, „prsteň na ruke“ a „obuv na nohách“ (Lk 15, 22). Bez ohľadu na to, ako veľmi zhrešil, a bez ohľadu na to, ako ďaleko odišiel z domu, nikdy neprišiel o svoje privilégium: v otcovom dome bol stále synom. A hoci sa zachoval k svojmu otcovi nespravodlivo, jeho otec ho neodmietol. Opäť mohol v rodine zaujať svoje miesto.

Toto Ježišovo podobenstvo môže povzbudiť aj nás. Aj my sme možno niekedy poblúdili a odišli z Otcovho domu, no od svojho krstu nosíme na duši nezmazateľné znamenie – o svoje postavenie Božích synov a dcér tak neprichádzame ani vtedy, keď zhrešíme. A keď sa k nemu vrátime celým srdcom, on nám prinavráti naše právoplatné miesto v rodine, rovnako ako to urobil otec v tomto Ježišovom podobenstve.

Pouvažuj: Žiada ťa Boh, aby si sa počas tohto Pôstneho obdobia vzdal nejakého hriechu? Ako ťa môže k nemu priblížiť to, keď to urobíš?

 

Návrat z ďalekej krajiny

Ježiš napokon dodáva: „A začali hodovať“ (Lk 15, 24). Mladší syn sa pred svojím opätovným prijatím do rodiny nemusel pred otcom celé roky plaziť alebo sa mu zaliečať, ani nemusel pracovať na jeho statku ako nádenník. Nie, jeho otec bol šťastný, pretože tento syn už nebol stratený ani mŕtvy; znova ožil.

Pôstne obdobie bolo vždy časom vyhradeným na prípravu sŕdc veriacich na Veľkú noc. Aj tento rok máme štyridsať dní na to, aby sme nahliadli hlboko do svojho srdca a zistili, kde a kedy sme odišli do „ďalekej krajiny“ hľadať niečo, čo nás nikdy nemôže skutočne uspokojiť. Ak si uvedomíme, že veci, po ktorých sme túžili, nemôžu nášmu srdcu priniesť život, no naopak, môžu mu priniesť smrť, budeme sa môcť vrátiť k svojmu nebeskému Otcovi.

V istom zmysle môže byť naša skúsenosť so sviatosťou zmierenia podobná skúsenosti mladšieho syna. Sotva vypustíme z úst slová odprosenia, Otec nás opäť uvíta u seba. A keď vyslovíme slová ľútosti, budeme počuť, ako nám kňaz hovorí tie úžasné slová: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Vďaka nepochopiteľnému milosrdenstvu nášho Boha budeme znovu žiť!