Aby všetci boli jedno

Život a dielo otca Paula Couturiera

Jeanne Kunová

Boh často koná nečakane! Paul Couturier objavil svoje jedinečné poslanie až po päťdesiatke.

V období života, keď sa väčšina ľudí začína chystať na dôchodok, sa tento skromný kňaz bez vplyvu a konexií stal jedným z najväčších apoštolov jednoty kresťanov v 20. storočí. Páter Yves Congar, ďalší známy zástanca ekumenizmu, raz povedal, že Couturier dal ekumenickému hnutiu „srdce lásky a modlitby“.

Paul Couturier sa narodil 29. júla 1881 v Lyone vo Francúzsku. Jeho rodičia boli zbožní ľudia zo strednej vrstvy. V detstve Paul dostal podobnú výchovu a vzdelanie ako väčšina ľudí jeho doby. Ako devätnásťročný sa rozhodol, že zasvätí svoj život Kristovi a stane sa kňazom. Vstúpil do Spoločnosti svätého Ireneja a v roku 1906 bol vysvätený na kňaza. Už od začiatku svojho kňazského pôsobenia mal „abbé Paul“ veľkú úctu k svätej omši, ako aj hlbokú vieru v silu modlitby – a tieto postoje v ňom pretrvávali a dozrievali po celý jeho život.

Po vysviacke bol poverený vyučovaním prírodných vied na kolégiu Institut des Chartreux, ktoré viedla jeho Spoločnosť, a na tomto mieste pôsobil štyridsať rokov. Hoci kňazi zo Spoločenstva svätého Ireneja zvyčajne žili spolu v komunite, životná situácia abbé Paula si vyžadovala niečo iné. Jeho jediná sestra, Maria Antoinetta, bola v zlom zdravotnom stave a nemohla žiť sama, a tak dostal dovolenie žiť spolu s ňou v skromnom byte v meste. Každý večer, keď sa všetci jeho bratia v Pánovi spolu zišli, aby sa navečerali a občerstvili sa vzájomným spoločenstvom, Pavol odchádzal do sestrinho bytu a staral sa o ňu.

 

Prebúdza sa nové povolanie

Keď mal Couturier asi štyridsať rokov, istý exercitátor mu navrhol, aby rozšíril svoje pôsobisko: navrhol mu, aby sa popri vyučovaní začal starať aj o ruských utečencov, ktorí utekali pred boľševickou revolúciou. Vďaka tejto práci sa Couturier zoznámil s mnohými pravoslávnymi kresťanmi, ktorí si v Lyone založili vlastnú kolóniu.

Couturier sa týmto nemajetným Rusom venoval dvanásť rokov. Keď si splnil svoje učiteľské povinnosti, prichádzal za nimi. Vďaka tejto službe lásky sa v ňom prebudila túžba po tom, aby sa všetci kresťania zjednotili v láske a vzájomnej službe. V jeho srdci sa udomácnili slová jedného pravoslávneho arcibiskupa z Kyjeva: „Múry rozdelenia nesiahajú až do neba.“

Couturier v roku 1932 navštívil benediktínske opátstvo v Belgicku, ktoré sa venovalo zjednoteniu kresťanov. Táto návšteva len potvrdila to, čo rástlo v jeho srdci. Objavil tam spisy kardinála Désiré Josepha Merciera, jedného z prvých členov ekumenického hnutia, ktorý napísal: „Aby sme sa zjednotili, musíme sa milovať; aby sme sa milovali, musíme sa poznať; aby sme sa spoznali, musíme sa stretnúť.“ Presne toto Couturier zažil vo svojom živote a túžil po tom, aby to zažili všetci kresťania.

Počas pobytu v tomto opátstve si Couturier uvedomil aj limity Oktávy modlitieb za jednotu kresťanov, ktorá vznikla s cieľom prosiť Boha, aby priviedol anglikánov späť k rímskokatolíckej viere. Couturier upravil oktávu tak, aby sa zameriavala na zjednotenie všetkých kresťanov a upriamil ju na Ježišovu veľkňazskú modlitbu. Jej duchovným základom sa stal verš Jn 17, 21: „Otče, aby všetci boli jedno.“ V roku 1933 začal Couturier v Lyone používať túto upravenú verziu a od tej chvíle zasvätil svoj život šíreniu Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov po celom svete. Písal články, rozdával knihy a pozýval rečníkov – a to všetko robil s cieľom povzbudiť kresťanov, aby sa spoločne modlili za jednotu, po ktorej Ježiš tak túžil.

 

Zjednotení s Kristom v modlitbe

V dobe, keď bolo ešte nezvyčajné, aby sa kresťania z rôznych denominácií kontaktovali a stretali, Couturier vnímal, že by sa rôzni kresťania mali modliť nielen za seba navzájom, ale sa aj stretnúť a modliť sa spoločne. A mali by sa modliť za to „aby nastala jednota medzi všetkými kresťanmi, a to taká, akú chce Kristus, a takými prostriedkami, aké chce on“. Couturier chápal, že každý človek má svoju vlastnú víziu, ako znovu zjednotiť Cirkev, no vedel tiež, že len keď budeme všetci v modlitbe načúvať Bohu, porozumieme Pánovej ceste k zjednoteniu kresťanov. Vďaka takejto modlitbe by sa kresťania mohli stretať bez toho, aby sa silou-mocou snažili jeden druhého „konvertovať“.

Couturier, verný vlastnej katolíckej tradícii, nazýval Cirkev svojou „milovanou Matkou“. Mal však citlivé pochopenie a sympatie pre iné kresťanské tradície a rýchlo v nich objavoval pravdivé veci. Uvedomoval si, že kresťanov nerozdeľujú len doktrinálne rozdiely. Katolíci, pravoslávni a protestanti mali bolestné spomienky na utrpenie a poníženie, ktoré im spôsobili tí druhí, a tieto nevraživé a podozrievavé postoje sa v nich v priebehu stáročí zakorenili.

Couturier sa domnieval, že zmýšľanie oddeľujúce kresťanov možno prekonať len pokáním. Bol presvedčený, že kresťania musia konať pokánie za svoju pýchu a nedostatok lásky a žiadať o odpustenie za hriechy, ktorých sa ich cirkvi dopustili voči ostatným bratom a sestrám v Kristovi. Couturier často s dojatím rozjímal nad obrazom Ježiša v agónii – visiaceho na kríži s doráňaným a dotrhaným telom. Vedel, že aj dnes Ježišovo telo na zemi – Cirkev – naďalej trpí pre rozdelenie a vzájomnú nevraživosť kresťanských spoločenstiev.

 

Kruh lásky

Prostredníctvom podpory úsilia, ktoré sám nazýval „duchovným ekumenizmom“, si Couturier vytvoril široký okruh priateľov. Ľudí si získaval svojou srdečnosťou a ochotou podať ruku aj ľuďom z iných denominácií. Darilo sa mu privádzať ostatných k účasti na diele, ktorému bolo také blízke. Dvakrát navštívil Anglicko a nadviazal blízke priateľstvo s anglikánskymi pastormi a mníchmi z Komunity vzkriesenia (angl. Community of the Resurrection). V roku 1940 ho navštívil Roger Schutz, zakladateľ ekumenickej komunity Taizé vo Francúzsku, a Couturier mu túto návštevu v roku 1941 opätoval.

Hoci Couturier podporoval vážnu diskusiu o ekumenických otázkach, trval na tom, aby bol tento dialóg vždy obklopený atmosférou modlitby a príhovoru za „tých druhých“, aby sa predišlo napätiu alebo neplodnej polemike. Jeho kontakt so skupinou reformovaných pastorov viedol k založeniu skupiny Groupe des Dombes, ktorá od roku 1937 každoročne usporadúvala stretnutia, spoločné modlitby a ekumenické diskusie francúzskych a švajčiarskych kňazov a pastorov.

Všetky priateľstvá, ktoré Couturier nadviazal, prehlboval rozsiahlou korešpondenciou. S niektorými priateľmi vytvoril „neviditeľný kláštor“, duchovné spoločenstvo ľudí, ktorí – bez toho, aby sa navzájom poznali – zaviazali sa k spoločnej modlitbe za jednotu kresťanov.

Všetky tieto aktivity a vzťahy nebránili Couturierovi venovať čo najviac času a peňazí na podporu Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Výsledkom jeho úsilia bolo, že sa táto iniciatíva postupne ujala a tento Týždeň sa začal sláviť v celom Francúzsku a časom i za jeho hranicami. V súčasnosti tému a biblické texty pre celosvetový Týždeň modlitieb pripravuje každý rok spoločný výbor tvorený členmi vatikánskeho Dikastéria na podporu jednoty kresťanov a Komisie pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví.

 

Ďalekosiahly apoštolát

Abbé Paul mal dlho krehké zdravie a trpel cukrovkou. Jeho zdravotný stav ešte väčšmi podlomilo krátke väznenie gestapom v Lyone počas druhej svetovej vojny pre podozrenie zo sprisahania. Napriek tomu koncom 40. rokov 20. storočia energicky pokračoval vo svojej práci. Dokonca aj po tom, ako sa u neho v roku 1951 objavila vážna srdcová choroba, Couturier pokračoval v korešpondencii a dennodenne slúžil omšu v malej kaplnke, ktorú si zriadil v byte, v ktorom býval so svojou sestrou. Svätou omšou sa ponáral do Ježišovej obety na kríži, ktorá bola stredobodom jeho viery. Práve vtedy Couturier najhlbšie prežíval svoj ekumenický ideál – v zjednotení s Ježišom, Zmierovateľom kresťanov.

Keď Couturier 24. marca 1953 ako sedemdesiatdvaročný zomrel, na jeho oltári sa našli fotografie, listy, zoznamy modlitebných úmyslov a spomienky na priateľov. Jeho veľké srdce predkladalo Pánovi počas každej svätej omše všetkých týchto ľudí a ich potreby. Na stenách jeho izby viseli katolícke, pravoslávne a protestantské kríže, ako aj ruské ikony a plagát propagujúci aktuálny Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Bol to muž spaľovaný túžbou po jednote kresťanov, muž, ktorého celý život bol zameraný na cieľ spojiť rozptýlené Božie deti.

Hoci sa nikdy nedožil ekumenických úspechov Druhého vatikánskeho koncilu, Paul Couturier prorocky napísal: „Začína sa diať veľký zázrak… začína sa premena roztriešteného kresťanstva na kresťanstvo skutočne jednotné.“ Zároveň však vedel, že ekumenizmus „sa udrží a bude napredovať len vtedy, ak ho bude udržiavať heroická modlitba“. Kiež sa naše vlastné modlitby spoja s modlitbami kresťanov rôznych denominácií a tradícií na celom svete, aby sme jedného dňa mohli byť svedkami pravého uzdravenia Kristovho tela, po ktorom abbé Paul tak vrúcne túžil.