Blahoslavení prenasledovaní

Hrdinská obeta Akaša Bašíra
Therese Brownová

Blahoslavenstvá sú pre mnohých najobľúbenejšou časťou Ježišovho učenia (Mt 5, 3 – 12). No posledné dve blahoslavenstvá – „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť“ a „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať“ – sa nám predsa len môžu počúvať ťažko. Nikto predsa nechce byť prenasledovaný!

Mnohí z nás vôbec nezažili krvavé prenasledovanie pre vyznávanie svojej viery. No pre kresťanov v iných častiach sveta je i dnes prenasledovanie bežnou súčasťou života. Napríklad v takom Pakistane. Štátnym náboženstvom je islam a kresťania sú tam menšinou, ktorú štát takmer vôbec neochraňuje. V niektorých oblastiach krajiny žijú kresťania v ustavičnom strachu z násilia.

 

Nebezpečné prostredie

V takejto oblasti sa v meste Risalpur v severozápadnej provincii Pakistanu v roku 1994 narodil katolík Akaš Bašír. A práve v tomto prostredí odpovedal na Ježišovo volanie položiť svoj život za svojich prenasledovaných blížnych a priateľov.

Pôvod katolíckej viery Akašovej rodiny sa vinie ďaleko do minulosti, až k apoštolovi Tomášovi, ktorý približne v roku 52 ako prvý priniesol evanjelium na indický subkontinent. Podobne ako iní raní kresťanskí misionári, aj Tomáš pre ohlasovanie radostnej zvesti riskoval všetko. A podobne ako oni, aj on zomrel mučeníckou smrťou.

Aj keď od Tomášovej mučeníckej smrti uplynuli už takmer dve tisícročia, v tejto oblasti sa toho veľa nezmenilo. Pakistanskí kresťania sú stále šikanovaní a vystavovaní násiliu. Majú obmedzené právo na voľný pohyb a slobodu vyjadrovania. A väčšina z nich ostáva chudobná v dôsledku pracovných obmedzení, pre ktoré môžu vykonávať len určité práce. Najmä v 80. a 90. rokoch 20. storočia – teda v dobe, keď vyrastali Akašovi rodičia – stúpla miera násilia a nenávisti voči nemoslimom. Tí, ktorí nevyznávali islam, boli často nespravodlivo obviňovaní z rúhania, boli bití a zabíjaní, a to bez toho, aby kompetentní proti tomu nejako zasiahli.

 

Nájdenie útočiska v komunite

Krátko po Akašovom narodení museli jeho rodičia urobiť neľahké rozhodnutie: rozhodli sa odísť zo svojho domu v Risalpure a usadiť sa v Láhaure v regióne Pandžáb. Presťahovali sa pravdepodobne z rovnakých dôvodov, ako mnohí iní: hľadali bezpečnejšie miesto na výchovu svojich detí a zároveň miesto s väčšími pracovnými možnosťami i príležitosťami na plnohodnotné praktizovanie svojej viery. Rozhodnutie odísť do provincie Pandžáb malo svoju logiku. V tejto oblasti žije viac než pol milióna katolíkov, ktorí spoločne vytvárajú najväčšiu katolícku komunitu v Pakistane. Najhojnejšie sú katolíci sústredení práve v Láhaure, kde sa nachádza Katedrála Božského srdca, ako aj Seminár svätého Františka Xaverského.

Akašova rodina sa usadila v relatívne bezpečnej štvrti Juhanabád, v ktorej žije najväčšia skupina kresťanov. Vzájomná dôvera a podpora tejto silne veriacej skupiny mala na Akaša zjavne veľký vplyv. Stal sa aktívnym členom svojej Farnosti svätého Jána a často ako dobrovoľník pomáhal núdznym.

Láhaur ako jedno z najväčších miest v Pakistane, ponúkal o niečo viac pracovných príležitostí pre Akašovho otca a neskôr aj pre samého Akaša a jeho bratov. No i tak väčšina pracovných pozícií dostupná pre kresťanov súvisela s nejakým typom manuálnej práce: mohli byť robotníkmi, údržbármi či smetiarmi. Väčšina lepšie platených miest bola pre Bašírovcov nedostupná; buď preto, že boli kresťania, alebo preto, že nemali konexie s tými správnymi ľuďmi – a tými boli takmer výlučne moslimovia.

Láhaur je aj sídlom Technického inštitútu Dona Bosca, katolíckeho odborného učilišťa pre mládež. Na túto školu chodil aj Akaš. V roku 2000 ju založili saleziáni ako učilište pre mladých chlapcov, ktorí sa chceli stať elektrikármi, zváračmi, inštalatérmi a tesármi. Saleziáni dúfali, že s dobrým vzdelaním – ktoré v minulosti nebolo k dispozícii – si mladí muži ako Akaš nájdu lepšie pracovné miesta.

 

Množiace sa násilnosti

K tomu, že sa v Láhaure a v celom Pakistane začali množiť násilnosti, prispeli viaceré faktory. V štátnych školách bolo deťom celé generácie vštepované, že majú nenávidieť etnické a náboženské menšiny. Právny systém prehliadal, keď občania napadli člena nejakej menšiny. Postupne sa Pakistan stal domovom rôznych radikálnych islamských skupín. Jednou z nich bola aj Al-Káida, ktorá bola zodpovedná za útoky z 11. septembra 2001 na newyorské Dvojičky a Pentagón.

Akaš bol v čase týchto útokov malým sedemročným chlapcom, a tak asi len málo rozumel vojne medzi Spojenými štátmi americkými a Afganistanom a pátraniu po Usámovi bin Ládinovi a jeho nasledovníkoch. No pravdepodobne si všimol narastajúce násilie a silnejúcu diskrimináciu kresťanov. Pakistanskí moslimovia neprávom na kresťanov zvaľovali vinu za mnohé zlé veci a vinili ich z podpory Západu a amerických záujmov v ich regióne.

V dôsledku toho Akaš ako tínedžer často počúval o hromadných streľbách namierených proti kresťanom. V roku 2009 došlo k masakru v Gojre; v roku 2011 islamskí demonštranti zaútočili na ľudí v meste Gujranwala a zabili dvadsať ľudí. Ďalšie dva útoky prebehli v roku 2013. K jednému z nich došlo v samotnom Láhaure. Po chýroch o tom, že kresťania vyslovili nejaké rúhavé slová, bolo zapálených asi sto domov. K ďalšiemu útoku došlo v Kostole Všetkých svätých v Péšávare. Samovražedný atentátnik tam pri bombovom útoku zabil sedemdesiatpäť ľudí.

Po útoku v Péšávare začali mnohé kresťanské cirkvi najímať mladých dospelých mužov, ktorí im pomáhali strážiť kostoly a chránili zhromaždených veriacich počas nedeľných bohoslužieb. Akaš si uvedomoval, že je to potrebná služba. Celé mesiace presviedčal svoju rodinu, aby mu dovolila pripojiť sa k dobrovoľnej stráži pri ich farskom kostole. Jeho rodina napokon ustúpila.

 

Stojac po boku svojho spoločenstva

Na to, aby sme pochopili, prečo sa mladý Akaš rozhodol takto riskovať svoj život, potrebujeme sa obzrieť späť a pozrieť sa na dni ranej Cirkvi. Prví kresťania sa rozhodli, že budú každý deň žiť Ježišovo učenie a mnohorako ho uvádzať do praxe. Začali vzájomnou starostlivosťou a napĺňaním materiálnych potrieb svojich blížnych: kŕmili tých, ktorí mali menej jedla, a všetko mali spoločné (Sk 2, 44; 6, 1). Pri tom však neskončili. Starali sa aj o núdznych mimo svojej komunity (2 Kor 8, 1 – 4). Stáli jeden pri druhom, zvlášť, keď čelili diskriminácii a násiliu, pretože vedeli, že spolu sú silnejší.

Akaš robil to isté – až do tej miery, že urobil pokorné a sväté rozhodnutie riskovať svoj vlastný život, aby tak ochránil spoločenstvo veriacich, ktoré mal okolo seba.

V nedeľu 15. marca 2015 dvadsaťročný Akaš Bašír prišiel opäť do služby. Ako dobrovoľník mal strážiť vstup do kostola pred svätou omšou, ktorá mala byť o jedenástej v Kostole svätého Jána. Nerobil to po prvý raz; takto strážieval kostol pravidelne už štyri mesiace. V tom istom čase sa do Juhanabádu vydali aj dvaja samovražední atentátnici: jeden mal namierené práve do Kostola svätého Jána, druhý do iného kostola, ktorý bol asi o pol kilometra ďalej. Oba kostoly boli plné veriacich.

Jeden z atentátnikov pristúpil k Akašovi a pri vstupe do kostola s ním prišiel do stretu. Akaš rýchlo objal tohto muža a zabránil mu vstúpiť dovnútra. „Zomriem,“ povedal tomu mužovi, „ale dnu ťa nepustím.“ Keďže sa atentátnik nedokázal vyvliecť z Akašovho zovretia, odpálil bombu, a tak okamžite zabil seba i Akaša.

O pár ulíc ďalej vybuchla v inom kostole druhá bomba.

Zvuk explózie sa prehnal celou štvrťou. Keď ho začula Akašova mama, okamžite sa ponáhľala na ulicu, kde bol Kostol svätého Jána, pričom sa modlila, aby bol jej syn a tí, ktorých strážil, v poriadku. Prehrabávala sa v ruinách a prezerala si zástupy ľudí s nádejou, že v nich zazrie Akaša. Napokon prišla až k dverám kostola, kde uvidela ležať pozostatky svojho syna.

 

Už je naším svätým

Tieto dva výbuchy zabili sedemnásť ľudí; zranených bolo viac než sedemdesiat ľudí. No vďaka Akašovej viere a odvahe bolo zachránených viac než tisíc veriacich v kostole. Keď Akašova mama o tom incidente rozprávala s odstupom času, povedala: „Akaš bol kusom môjho srdca. No naše šťastie je väčšie než naša bolesť… Bol jednoduchým mladíkom, ktorý zomrel na Pánovej ceste a zachránil pri tom kňaza a veriacich. Akaš už je naším svätým.“

A zdá sa, že Cirkev s tým súhlasí. Arcibiskup Sebastian Shaw z Láhauru 31. januára 2022, sedem rokov po tomto útoku, oznámil, že Vatikán udelil Akašovi Bašírovi titul „Boží sluha“, čo je prvý krok v procese svätorečenia. Akašovi sa dostalo tejto pocty ako prvému pakistanskému kresťanovi v dejinách.

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať (Mt 5, 11). Pre Akaša Bašíra, jeho rodinu a katolícku komunitu v Juhanabáde toto posledné blahoslavenstvo zostáva bežnou súčasťou života. Akašov brat Arsalan zaujal Akašovo miesto a ďalej stráži Kostol svätého Jána. Namiesto toho, aby sa zamerali na prenasledovanie, poslúchli Ježišovo volanie adresované nám všetkým. Považujú sa za „blahoslavených“ a usilujú sa priniesť pokoj zoči-voči násiliu a vniesť milosrdenstvo tam, kde panuje nenávisť.