Sme Kristovými vyslancami

Boh chce, aby sme žili ako občania neba

Veď naša vlasť je v nebi.

Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista“ (Flp 3, 20).

 

V staroveku bolo mesto Filipy dôležitou vojenskou základňou Rímskej ríše a to napriek tomu, že sa nachádzalo na území dnešného Grécka a bolo od Ríma vzdialené viac než tisíc kilometrov. Filipy sa pomerne rýchlo stali prosperujúcou obchodnou križovatkou. Medzi vážených ľudí tam patrili rímski občania a ďalší ľudia, ktorí požívali úctu pre svoje bohatstvo alebo obchodný talent. U tých, ktorí mali to šťastie, že boli rímskymi občanmi, bol zdrojom veľkej hrdosti práve tento spoločenský status.

Vo Filipách však žilo aj veľa otrokov a iných nemajetných ľudí – a takýchto bolo pravdepodobne oveľa viac než tých, ktorí si mohli spolu s Pavlom nárokovať práva náležiace rímskym občanom. Táto pestrá škála rôznych kategórií občanov sa premietla aj do kresťanského spoločenstva – do spoločenstva bratov a sestier, ktorí sa schádzali na bohoslužbách.

Preto Pavol týmto prvým učeníkom, bohatým i chudobným, Rimanom i barbarom, mladým i starým, hovorí, že im všetkým patrí dôležité občianstvo. Nie sú však v prvom rade občanmi Ríma alebo akejkoľvek inej pozemskej ríše, ale sú občanmi neba. Nebo, hovorí Filipanom, je vaša skutočná vlasť. Toto občianstvo je dôležitejšie ako akékoľvek iné občianstvo, aké máte na tomto svete.

V starovekom svete to bolo odvážne tvrdenie. Veď toto vyhlásenie mu mohlo vyslúžiť obvinenie z vlastizrady! Podobne odvážne tvrdenie je to však aj pre nás dnes. Toto vyhlásenie nás totiž vyzýva prijať nový pohľad. Pravda je takáto: hoci môžeme žiť tu, na tomto svete, naše občianstvo, naša lojalita a naša poslušnosť prináležia nášmu Kráľovi, ktorý vládne v nebi, Ježišovi Kristovi.

 

Pod Ježišovou vládou

Náš Pán a Kráľ nie je nevoleným vládcom ríše, akým bol cisár. A nie je ani voleným vodcom demokratickej vlády. Naším Pánom je Ježiš Kristus. A pretože je naším Pánom, stali sme sa členmi nového ľudu, Božieho ľudu (1 Pt 2, 10). A tak, aj keď žijeme v tomto svete, naša identita je spojená s nebeským ľudom, Božím ľudom, Ježišovou Cirkvou.

Sme občanmi Božieho kráľovstva a vďaka tomu máme veľkú dôstojnosť. Prečo? Pre spoločnosť, v ktorej sa nachádzame! Svätý Pavol nám hovorí: „Už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19; kurzíva pridaná). Možno sa cítiš nehodný toho, aby si bol v spoločnosti všetkých svätých, no Boh sa nepomýlil, keď ti udelil nebeské občianstvo. Urobil ťa hodným krvou, ktorú za teba vylial na kríži.

Keď vo svojom srdci naozaj vieme a opravdivo veríme tomu, že sme občanmi neba, začína sa meniť aj to, ako žijeme v tomto svete. Pozrime sa, ako sa to deje.

 

Kristovi vyslanci

Pouvažuj chvíľu nad tým, akú úlohu má veľvyslanec. Tento človek zastupuje záujmy svojho národa v cudzej krajine, v ktorej sa nachádza. Náš Kráľ, Ježiš, nás tu na zemi ustanovil za svojich veľvyslancov (porov. 2 Kor 5, 20). Máme reprezentovať jeho samého a jeho nebeské kráľovstvo, keď komunikujeme s ľuďmi, s ktorými sa každý deň stretávame.

Ako Kristovi vyslanci reprezentujeme Ježiša tým, že druhým ponúkame to, čo Pán dal nám: lásku, vernosť, dobrotu, povzbudenie a prísľub svojich modlitieb. Keď nás druhí zrania, odpúšťame im tak, ako Kristus odpustil nám. A Ježiša reprezentujeme aj drobnými i veľkými skutkami služby, ktoré deň čo deň konáme. Pri každom svojom správnom rozhodnutí konáme ako veľvyslanci Božieho kráľovstva.

Keď sme odhodlaní zastupovať Krista a sme dennodenne jeho vyslancami, uvádzame na zemi do praxe hodnoty nebeského kráľovstva. A presne to od nás Pán koniec koncov aj žiada. Preto sa aj sám Ježiš stal človekom: aby na zem priniesol nebo.

 

Náš nebeský poklad

To, že sme občanmi neba, mení aj to, čo si v živote vážime. Tento svet si cení bohatstvo, no my nachádzame svoj poklad v Kristovi. Zatiaľ čo tento svet si cení povesť a svetskú česť, my si ceníme pokoru a skromnosť, pretože Ježiš nám povedal, že „poslední budú prvými“ (Mt 20, 16). Zatiaľ čo tento svet sa snaží, aby mu iní slúžili, my si viac ceníme svoju službu druhým, a najviac si ceníme to, keď niekto za druhých položí vlastný život. Zatiaľ čo sa mnohí dnešní ľudia chvália luxusom, my sa chválime krížom Ježiša Krista. Ako občania neba sme iní, naše hodnoty sú iné, náš život je iný.

Dobre to vyjadril Klement Alexandrijský (cca. 150 – 215). Komentujúc Pavlove slová z Listu Filipanom (3, 20) napísal: „Mali by sme žiť ako cudzinci a vyhnanci v tomto svete… nevyužívať stvorenia na uspokojenie svojich vášní, ale [užívať ich] dôstojne a s vďačnosťou.“ Aj svätý Bazil (379) sa zamýšľal nad tým, akí sme odlišní vďaka svojmu občianstvu: „Svoje telo ťaháme po zemi ako tieň, ale svoju dušu si chránime ako tú, ktorá má účasť na nebeskom občianstve.“

 

Už a ešte nie

Niekedy sa možno cítiš v tomto svete ako cudzinec – a to je v poriadku. Takto sa cítili aj Židia počas babylonského vyhnanstva. Boli ďaleko od svojej milovanej vlasti, ale vedeli, kto sú a kam patria. Preto sa snažili žiť podľa svojej viery a svojich hodnôt aj v cudzej krajine a starostlivo rozlišovali, čo v danej kultúre protirečí ich viere. Žiaľ, nie vždy boli títo vyhnanci Bohu celkom verní.

To isté platí aj o každom z nás. Ako občania neba vieme, že máme upierať svoj pohľad na nebo a dúfať v to, čo príde. Vieme, že sme povolaní žiť nielen pre tento svet a jeho záujmy, ale pre Ježišove záujmy a záujmy jeho prichádzajúceho kráľovstva. No aj na našom živote jasne vidno, že sme ešte úplne nedosiahli slobodu a svätosť, ktoré si toto povolanie vyžaduje.

A ešte nenastala ani chvíľa Ježišovho druhého príchodu – čas, keď uzrieme nové nebo a novú zem. Na to narážal aj Pavol, keď Filipanom povedal, že ich vlasť je v nebi. Oni očakávali Ježišov druhý príchod tak, ako ho očakávame my dnes. Preto im hneď v ďalšom verši Pavol hovorí: „On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3, 21). Naše túžby už viac nebudú rozdelené medzi tento svet a nebeské kráľovstvo. Budeme žiť naplno pre Boha a s Bohom.

 

Miesto v Božej rodine

To, že ešte nie sme úplne svätí, nič nemení na pravde, že už teraz sme občanmi neba a milovanými členmi Božej rodiny. Náš Otec nás „urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle“ (Kol 1, 12). Už sa to stalo! Oslobodil nás od zla a moci temnoty a „preniesol nás do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1, 13 – 14). Svätý Pavol nám opakovane hovorí, že naša vlasť je v nebi a že to tak už je – tu a teraz.

Ako je to možné? Preto, lebo si bol pokrstený, teda ponorený do Krista. Pretože veríš v Ježiša Krista a vyznal si vieru v neho. Je to tak a tým, ktorí veria, to Duch Svätý dáva skutočne zakúsiť.

Si občanom neba! V Kristovi máš nové občianstvo. Máš bezpečné miesto v Božej rodine. Už nie si cudzincom v Božom kráľovstve, ale máš plný podiel na dedičstve spolu so všetkými svätými, ktorí veria v Krista.

Ďakujeme ti, Pane, že si nás prijal do svojho kráľovstva!