Znamenia sú všade okolo nás

Svätý Juan Diego a jeho „objektív viery“

diakon Matthew Halbach

 

My katolíci vo svojom živote neustále hľadáme znamenia Božej prítomnosti. To, že takto vnímame život a pozeráme sa naň „objektívom viery“, nám dodáva silu a pomáha nám to rásť vo svätosti. Boh nám dáva mnohé, naozaj mnohé znamenia, ktorými nám pomáha na ceste: Cirkev, Sväté písmo, sviatosti a sväteniny. Kanonizovaní svätí, no aj tí bežní svätci, ktorí sa nimi ešte len stávajú a sú medzi nami, nám ukazujú, ako Boh tieto znamenia používa na to, aby nás uistil o svojej láske a starostlivosti a pripomenul nám, že je nám vždy nablízku.

Jedným z ľudí, ktorí dokázali vnímať život týmto novým spôsobom, bol aj svätý Juan Diego. Jeho cesta sa začala, keď narazil na jedno z najúžasnejších znamení vôbec: na zjavenie Preblahoslavenej Panny Márie.

 

Znamenia od Panny Márie

Juan Diego Cuauhtlatoatzin sa narodil v roku 1474. Patril do kmeňa Čičimekov a žil v osade Cuautlitlán, ktorá je dnes súčasťou mesta Mexiko. Bol ženatý, ale nemal deti.  Juan a jeho manželka Maria boli medzi prvými Čicimekmi, ktorí sa dali pokrstiť. Juan mal vtedy päťdesiat rokov.

O niekoľko rokov neskôr, 9. decembra 1531, išiel Juan Diego na svätú omšu. Počas cesty sa mu zjavila Panna Mária. K tomuto zjaveniu došlo na kopci Tepeyac, na okraji obce, ktorú neskôr pohltilo mesto Mexiko. Panna Mária mu povedala, aby sa porozprával s miestnym biskupom a presvedčil ho, aby jej na vrchu Tepeyac postavil kostol. Sľúbila, že požehná všetkých, ktorí ju tam budú prosiť o pomoc.

Biskup spočiatku Juanovi Diegovi neveril. Žiadal dôkaz – znamenie – toho, že sa mu naozaj zjavila Panna Mária.

O tri dni neskôr Juan Diego hľadal kňaza, ktorý by jeho umierajúcemu strýkovi vyslúžil sviatosť pomazania chorých. Vtedy sa mu znova zjavila Panna Mária. Povedala mu, aby nazbieral ruže a odniesol ich biskupovi na znak toho, že hovoril pravdu. Taktiež mu povedala, že jeho strýko sa uzdraví.

Aj keď bola práve zima a ruže vtedy nekvitli, Juan Diego v okolí pahorku Tepeyac naozaj našiel ruže tak, ako to predpovedala Panna Mária. Nazbieral si ich do plášťa a vybral sa k biskupovi. Keď pred biskupom rozprestrel svoj plášť, aby mu tieto ruže  ukázal, uvidel, že na plášti sa objavil obraz Panny Márie. Biskup vtedy uveril, že Juan Diego hovorí pravdu. Po návrate domov Juan Diego zistil, že jeho strýko sa úplne zotavil.

Príbeh Juana Diega ma povzbudil, aby som bol aj ja otvorený znameniam Božej prítomnosti a možnosti, že Boh sa aj mne môže prihovoriť prostredníctvom znamení. Možno nepôjde o žiadne strhujúce zjavenia; no čím viac budem používať objektív viery, tým viac znamení uvidím. Túto pravdu som nikdy nepochopil jasnejšie ako v deň môjho sobáša so Stacy.

 

Výhľad do záhrady

So Stacy sme sa vzali v roku 2007 v malom katolíckom kostole v Oklahome. Miestny pán farár schválil našu žiadosť, a tak sme si pozvali kňaza, ktorý bol našim priateľom. Obaja sme sa na sobáš aj oslavu veľmi tešili, no náš svadobný nácvik i samotný sobáš boli veľmi stresujúce udalosti.

V polovici nácviku sa zjavil pán farár a začal nášho kňaza prerušovať a protirečiť mu. Obaja sa hádali o rôznych veciach – o tom, kde by mali sedieť svadobčania, či by sme mali ja a Stacy pred sľubom sedieť blízko pri sebe, ako aj o iných technických záležitostiach.

Ďalšie problémy sa objavili na druhý deň, tesne pred obradom. Niektorí členovia našej rodiny začali na verejnosti prepierať svoju špinavú bielizeň. Ďalší hostia nevedeli nájsť kostol. Ja a Stacy sme boli takí vystresovaní, že sme sa rozhodli prejsť sa po kostolných záhradách. Potrebovali sme z toho napätia a stresu niekam ujsť.

 

Hľadanie znamení Božej lásky

Počas prechádzky po cestičke sme si všimli krásne stromy a kríky. Počúvali sme štebot vtákov a žblnkot malého potôčika, ktorý tiekol popri ceste. Pozreli sme sa na seba a naraz sme povedali: „Ako keby sme boli v rajskej záhrade.“

Obaja sme sa zasmiali – od predošlého večera sme sa ani raz nezasmiali – a začali sme sa rozprávať o manželstve Adama a Evy a o tom, ako ich Boh spojil, rovnako ako čoskoro spojí nás. Naša úvaha nám pomohla pripomenúť si, o čom bola naša svadba: o Bohu a jeho láske k nám.

Sadli sme si na lavičku vedľa potoka. Hľadeli sme na zurčiacu vodu. Myslel som na to, ako Ježiš umýval nohy svojim učeníkom na znak svojej lásky k nim. Inšpirovaný týmto znamením som si kľakol na kolená, vyzul som Stacy topánky a začal som jej umývať nohy vodou z potoka. Podľa Ježišovho príkladu som jej tak dal najavo: Chcem ti slúžiť a budem to robiť rád.

Myslel som na radosť, ktorú musel Ježiš zakúsiť, keď noc pred svojím umučením umýval nohy svojim učeníkom. Povedal im všetko, čo sa malo stať, „aby v nich bola jeho radosť a aby ich radosť bola úplná“ (porov. Jn 15, 11). Rozprával som o týchto svojich myšlienkach so Stacy a spolu sme sa smiali a plakali. Cítili sme, že priamo tam sa nám prihovára Boh. Jeho láska k nám bola priam hmatateľná.

 

Ako pri Noemovi!

Po svadbe začalo pršať. Ale kým sme prešli z kostola do svadobnej sály, dážď ustal. Keď sme vystúpili z auta, všimli sme si, že nad sálou sa vytvorila dvojitá dúha! Oboch nás opäť naplnila nespochybniteľná dôvera v to, že Boh nás miluje. Pozreli sme sa na seba a opäť sme naraz povedali: „Ako pri Noemovi!“ Dúha bola znakom Božieho prísľubu nádeje a obnovy (pozri Gn 9, 12 – 17). Vedeli sme, že stojíme na prahu niečoho úžasného.

Zvyšok nášho svadobného dňa bol nesmierne radostný. Samozrejme, k tomu, že to bol výnimočný deň, prispelo veľa faktorov. Najdôležitejšie však bolo to, ako sme spolu so Stacy narazili na toľko Božích znamení. Obaja sme ich považovali za dôkaz toho, že napriek napätiu zo svadby bude naše manželstvo predchuťou neba – a to aj naozaj je!