Už neplač

Boh presne vedel, čo mi má povedať

Sharon Reddová

S Bobom sme sa stretli v lete 1955 a po bleskurýchlom dvorení a chodení sme sa vzali 4. septembra toho istého roku. Krátko nato som otehotnela; čakali sme prvé dieťa, malého Boba. O dva roky neskôr sa narodil jeho brat Michael.

Bob bol veľmi oddaný manžel a skvelý otec, no nebol veriaci. Vnútro kostola videl len na našej svadbe a pri krste našich detí. Občas som ho pozvala, aby išiel na svätú omšu spolu so mnou, no on mi vždy odpovedal: „Nie, ďakujem, mám sa dobre.“ A tak som to nechala tak. No bolo pre mňa ťažké pozerať sa v nedeľu na páry, ktoré spoločne prijímali Eucharistiu. Často som plakala, pretože som sa cítila duchovne osamelá. Bobovi neprekážalo, že vychovávam naše deti v katolíckej viere, no on sám jednoducho neveril v Boha.

 

Je nebo skutočné?

V roku 2008 nášmu synovi Michaelovi diagnostikovali veľmi zriedkavú formu rakoviny. Jeho choroba rýchlo postupovala. Po pár mesiacoch zomrel, pričom po sebe zanechal manželku a dvoch synov.

Mikova smrť bola pre mňa ťažká, no nachádzala som útechu u Božej Matky. Keďže aj ona prišla o svojho syna, poznala moju bolesť a žiaľ. Prosila som ju, aby mi pomohla prekonať túto stratu, a postupom času sa mi to aj podarilo. Keď myslím na Mika, stále to bolí, no bolesť už začína ustupovať.

Bob sa s Michaelovou smrťou vyrovnával oveľa ťažšie – myslím, že najmä preto, že nedúfal a neveril v existenciu neba. Celé roky plakal vždy, keď sa spomenulo Mikovo meno; zdalo sa, že ho nič nemôže potešiť. Neustále som sa modlila za jeho obrátenie a snažila som sa ho uistiť, že Mika znova uvidí v nebi. Počul to odo mňa toľkokrát, že sám začal premýšľať nad tým, či nebo predsa len nie je skutočné – a ak áno, či sa doň dostane!

 

Dôvera v Pána

Keď ma o pár rokov nato zvolili za predsedníčku farskej rady, moja farnosť ma poslala na konferenciu do Seattlu. Predávalo sa na nej toľko zaujímavých kníh a materiálov, že som odtiaľ odchádzala s plnou taškou.. Keď som sa dostala domov a triedila som si veci, narazila som na jeden plagát pripravený na zarámovanie. Bol na ňom citát z Knihy prísloví: „Z celého svojho srdca dôveruj Pánovi a nespoliehaj sa na svoju rozumnosť. Na všetkých svojich cestách mysli na neho a on bude riadiť tvoje kroky“ (Prís 3, 5 – 6).

Vedela som, že Pán ten plagát použil, aby mi povedal, že mu môžem dôverovať bez ohľadu na to, čo sa azda udeje v mojom živote a bez ohľadu na to, v akom stave je Bob.

 

Už neplač

V roku 2016 Bobovi diagnostikovali Alzheimerovu chorobu. Jeho choroba postupovala a jeho

chôdza bola čoraz neistejšia. Po čase musel začať používať pomôcku na chodenie. Veľa vecí zabúdal a začínalo byť jasné, že sa zhoršuje aj jeho celkový zdravotný stav.

V jedno ráno v roku 2017 som bola v kuchyni, keď som počula hlasné buchnutie. Bob stratil rovnováhu a veľmi nepríjemne spadol v obývačke. Zlomil si bedrovú kosť a na čele sa mu urobila veľká rana. Zavolala som záchranku a tá ho odviezla do nemocnice. Tam ho ihneď operovali, no povedali mi, že už nikdy nebude chodiť. Keď som v to popoludnie odchádzala z nemocnice, v ušiach mi zneli slová lekára: „Váš manžel umiera.“

Bola som v šoku, ale sadla som do auta a išla som domov. No cítila som, že by som nedokázala zostať sama doma. Zastavila som pri krajnici a sediac v aute som civela do predného skla. Potom som si odrazu spomenula na to, že v neďalekom kostole má mať jedno charizmatické spoločenstvo svätú omšu. A tak som sa vydala radšej tam ako domov.

Svätú omšu slávil biskup Peter Smith z oregonského Portlandu. Bolo to slávenie plné radosti a biskupova homília ma veľmi povzbudila a utešila. Po svätej omši všetkých prítomných vyzvali, aby prišli na modlitbu za uzdravenie.

Vedela som, že potrebujem Božiu útechu, a tak som pristúpila k dvom služobníkom a povedala som im: „Potrebujem modlitbu! Práve som sa dozvedela, že môj manžel umiera.“ Keď sa za mňa modlili, pocítila som, ako ma obmýva Boží pokoj. Božia láska bola taká silná, že som si chcela ľahnúť a odpočívať v jeho prítomnosti. Našla som si miesto a ľahla som si. Zakrátko som v duchu počula slová: „Už neplač.“ Pýtala som sa Pána, čo to znamená. Mala som pocit, že mi hovorí: „Nech sa stane čokoľvek, Bob je v mojich rukách. Či žije alebo umiera, je môj.“

 

Nikdy sa nevzdaj!

Presne toto moje trúchliace srdce potrebovalo počuť. Za Bobovo obrátenie som sa modlila celých šesťdesiatdva rokov nášho manželstva – a teraz mi Pán hovoril, aby som sa nevzdávala nádeje. A ja som ho poslúchla. Po zvyšok Bobovej choroby som sa naďalej modlila za jeho obrátenie.

A potom sa to stalo. Už o pár mesiacov neskôr mi Bob povedal, že je pripravený vstúpiť do Cirkvi. Chcel ísť do neba. Chcel znova vidieť nášho Michaela. A, čo je najdôležitejšie, chcel požiadať Ježiša, aby vstúpil do jeho života. A tak náš farár, otec Jerry, prišiel v jedno poobedie k nám domov a pokrstil Boba priamo v jeho sklápacom kresle. Bol to ten najkrajší deň môjho života!

Bob krátko nato v absolútnom pokoji zomrel. A pokoj som prežívala aj ja. Odvtedy ľuďom hovorím, aby sa nikdy nevzdávali. Modlite sa, modlite sa a modlite sa! Boh počúva naše modlitby a v správnom čase ich vypočuje.