V dome môjho Otca

Niet pre nás lepšieho miesta

„Ak človek nevidel Jeruzalemský chrám, tak ešte nevidel skutočne krásnu budovu.“ Tieto slová vyslovil jeden rabbi približne v Ježišovej dobe. A nepreháňal. Herodes Veľký začal veľkú rekonštrukciu a projekt na rozšírenie Jeruzalemského chrámu asi v roku 20 pred Kristom. Na tomto projekte sa pracovalo viac než štyridsať rokov a jeho konečný výsledok bol ohromujúci.

Keď tam Ježiš na Palmovú nedeľu prišiel, Chrámová hora bola najväčšie bohoslužobné miesto v starovekom svete. Chrám bol pokrytý zlatými plátmi, takže vo svetle slnečných lúčov sa trblietal; okolité kamenné námestia a kolonády len umocňovali jeho veľkoleposť. Bol to skutočne veľkolepý dom hodný Boha Izraela!

Niet pochýb, že Ježiš miloval Jeruzalemský chrám. Už sme videli, ako ho tam rodičia našli, keď mal dvanásť rokov. No Svätá rodina neputovala do tohto Pánovho domu len vtedy. Sláviť Paschu tam pravdepodobne prichádzali každý rok. Spolu s učeníkmi tam okrem toho Ježiš pravidelne putoval aj na iné veľké židovské sviatky. Taktiež čítame, že na konci svojho života vyhnal peňazomencov z chrámu so slovami: „Môj dom bude domom modlitby“ (Lk 19, 46; kurzíva pridaná). Chrám pre Ježiša nebol len pôsobivým miestom na vykonávanie bohoslužieb; bol miestom, na ktorom prebýval jeho Otec – bol jeho domom.

Ale Ježišovi sa nepáčilo na chráme všetko. Jeho bohatá výzdoba a prepracované kamenné stavby naňho neurobili dojem (pozri Mk 13, 1). Zarmútila ho prítomnosť kupcov v tomto „dome modlitby“ (11, 17). Videl tiež, že bohoslužby a obety v chráme neprinášali dobré ovocie v živote ľudí. A tak prirovnal veľkňazov a zákonníkov, ktorí spravovali chrám, k zlým „nájomníkom“, ktorí trápia Božích poslov a neprinášajú Pánovi čisté ovocie, aké si zaslúži (12, 1 – 12).

 

O jedno prosím…

Pre Ježiša bolo nesmierne dôležité to, aby bol v dome svojho Otca. Vážil si chvíle, keď mohol spolu so svojím ľudom chváliť Boha a prinášať Pánovi obety tak, ako to jeho ľud robil po celé stáročia.

Predstav si, aké to muselo byť pre Ježiša, keď sa modlil na tomto svätom mieste! Keď počul o „Služobníkovi“, ktorého Boh nazýva „vyvolený môj“, a tým, v ktorom má „zaľúbenie“ (Iz 42, 1), pravdepodobne si spomenul, ako mu Otec povedal: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1, 11). Keď spieval: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“ (Ž 118, 26), vedel, že ho ľudia jedného dňa privítajú tými istými slovami, keď vstúpi do svätého mesta (pozri Mt 21, 9). A keď sa na sviatok Jom Kippur pripájal k modlitbám zmierenia, určite myslel na to, ako on sám „vynesie naše hriechy na svojom tele“ (porov. 1 Pt 2, 24), a tak nás vykúpi.

Tam, v Pánovom dome, sa Ježiš musel cítiť obzvlášť blízko svojho Otca. Ježiš sa Žalm 27 určite modlil úprimnejšie než ktokoľvek iný: „O  jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám“ (Ž 27, 4).

 

Ježiš, nový Chrám

No aj keď Ježiš veľmi miloval Jeruzalemský chrám, vedel, že má pre svoj ľud pripravené niečo lepšie. A tento nový plán poodhalil pri jednej zo svojich návštev Jeruzalema. Židovským predstaviteľom zvestoval, že to on je novým Pánovým Chrámom. „Zborte tento chrám,“ povedal im, „a za tri dni ho postavím.“ To, že „hovoril o chráme svojho tela“ (Jn 2, 19. 21), pochopili jeho učeníci až neskôr.

Čo tým Ježiš myslel? Hovoril im, že novým miestom stretnutia Boha a jeho ľudu bude on, Boží Syn. Pred jeho príchodom bola privilegovaným miestom, na ktorom sa mohol žid – aj to len veľkňaz – dôverne stretať s Bohom, svätyňa svätých. Táto najvnútornejšia sieň chrámu bola miestom, na ktorom prebýval Boh a na ktorom sa stretalo nebo so zemou.

No teraz v Ježišovi Boh vytvoril nové privilegované miesto, na ktorom sa stretá nebo so zemou. Ježiš sa skrze svoju smrť a zmŕtvychvstanie stal novým a živým Chrámom, novým miestom prebývania Boha. A v jeho Cirkvi sa Kristovo telo rozšírené po celej zemi s jeho mocou načahuje, aby uzdravovalo, odpúšťalo a oslobodzovalo všetkých, ktorí k nemu prídu.

 

Vy ste Pánov chrám

Chápeš, aká úžasná je táto pravda? Ježiš vedel, že Boh chce urobiť ešte niečo úžasnejšie než prebývať v Jeruzalemskom chráme. Keďže sme prijali Ducha Svätého, Božím chrámom sme my všetci! Svätý Peter nám hovorí, že sme v tomto chráme „živými kameňmi“ a že sa máme nechať „vbudovať do duchovného domu“ (porov. 1 Pt 2, 5). Svätý Pavol sa korintských kresťanov vo svojom liste pýtal: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16). V gréckom origináli je slovo „vy“ v množnom čísle a znamená celé spoločenstvo veriacich. Je to presne tak, ako to sľúbil Ježiš: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Ako je to možné? Všetci sme hriešnici; nie sme hodní toho, aby sme vstúpili do Božej prítomnosti, nieto ešte, aby sme sa my sami stali miestom, na ktorom prebýva Boh! Nie sme na to dosť svätí, nie sme dosť čistí, nie sme dosť pokorní. Stručne povedané, je nemožné, aby sa ktokoľvek z nás stal súčasťou Božieho chrámu – alebo vstúpil do jeho prítomnosti – vlastnými silami.

No nezúfajme! Áno, sme hriešnici. Áno, sme slabí, tak ako boli slabí prví učeníci. No pripomeňme si, čo im povedal Ježiš: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19, 26). A to isté hovorí každému z nás: „Mne je všetko možné. Ja z teba môžem urobiť svoj chrám, v ktorom budem prebývať so svojím Otcom. Vlastne ja som to už urobil!“

Pamätáš si príbeh Turíc (Sk 2, 1 – 4)? Duch Svätý zostúpil na apoštolov a spravil z nich odvážnych svedkov. No zostúpil aj na zástup ľudí, ktorí počúvali Petrovo kázanie, a mnohí z nich uverili a prijali toho istého Ducha (Sk 2, 37 – 39). Vtedy sa zrodila Cirkev! V ten deň Duch urobil z krehkých, hriešnych ľudí miesto, na ktorom prebýval Boh.

Od toho dňa sa začal napĺňať prísľub Písma: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi“ (Zjv 21, 3). Súčasťou tohto prísľubu si aj ty! Tak ako všetci veriaci, aj ty si miestom, na ktorom prebýva Ježiš a Otec. A to znamená, že Ježiš má radosť z toho, že si z teba môže urobiť svoj príbytok!

 

Musím byť v dome môjho Otca

Keď Ježiš svojim rodičom povedal: „Musím byť v dome svojho Otca“ (porov. Lk 2, 49), myslel tým  Jeruzalemský chrám. No dnes tým myslí teba. Túži byť s tebou. Túži ťa priviesť k sebe, uzdraviť tvoje rany a naplniť ťa radosťou. To sa však môže stať len vtedy, keď budeš spolu s ním hovoriť: „Aj ja musím byť v dome môjho Otca. Musím sa deň čo deň väčšmi približovať k Pánovi.“ A každý deň, keď vstúpiš do Otcovho domu, Ježiš je tam tiež a je pripravený požehnať ťa.

Ježiš ti ponúka mnoho spôsobov, akými môžeš vstúpiť do Pánovho chrámu. Keďže Kristus žije v tebe, môžeš k nemu prichádzať vo svojej osobnej modlitbe (Ef 3, 17). Môžeš pokľaknúť v kostole pred svätostánkom, v ktorom prebýva Ježiš v Najsvätejšej sviatosti. Môžeš ho stretnúť, keď sa pridáš k svojim bratom a sestrám a budeš spolu s nimi chváliť Boha. A môžeš ho stretnúť, keď nejako pomôžeš človeku, ktorý trpí (Mt 25, 40).

Akým privilégiom je môcť vstúpiť do Pánovho domu! Aká veľká milosť je môcť každý jeden deň vstúpiť do Božej prítomnosti  – a to toľkými rôznymi spôsobmi! Kiež na túto milosť nikdy nezabudneme a kiež túto milosť nikdy nepokladáme za samozrejmosť! Radšej sa spolu so žalmistom modlime:

 

„Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov;

túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových.

Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému.

Veď aj vrabec si nájde príbytok

a lastovička hniezdo, kde vkladá svoje mláďatá:

tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh.

Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome“ (Ž 84, 2 – 5).

 

Tento týždeň si polož otázku: 

• Ako často si uvedomujem, že vo mne prebýva Boh?
• Čo by mi pomohlo hlbšie si uvedomiť, že som chrámom Ducha Svätého?

 Tento týždeň pri modlitbe rozjímaj nad Žalmom 84 a pros pri tom Ducha Svätého, aby ti dal väčší hlad po prežívaní toho, že v tvojom vnútri je prítomný Boh.