Ja musím…
Čo Ježiša viedlo k službe Otcovi
Kedy podľa teba Ježiš v Písme prehovorí po prvý raz? Azda na začiatku Jánovho evanjelia, keď sa dvoch učeníkov Jána Krstiteľa pýta: „Čo hľadáte?“ (Jn 1, 38)? Alebo vtedy, keď presviedča Jána, ktorý váha, či ho má naozaj pokrstiť: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 15)?
Možno. No ak sa pozeráš na časovú os jeho pozemského života, odpoveď znie, že sú to slová, ktoré povedal ako dvanásťročný v chráme. Počas púte do Jeruzalema sa Márii a Jozefovi stratil a oni ho po troch dňoch hľadania našli v Jeruzalemskom chráme. „Prečo ste ma hľadali?“ pýta sa ich. „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49).
Od toho okamihu až do dňa, keď vystúpil do neba, Ježiš naplno žil tieto slová. Po celý svoj život sa usiloval „byť v dome svojho Otca“ či, ako to udávajú iné preklady, „byť tam, kde išlo o jeho Otca“.
Tento mesiac sa chceme pozrieť na túto Ježišovu hlbokú a vrúcnu túžbu byť v Božej prítomnosti a plniť Božiu vôľu. V tomto článku sa zameriame na Ježišovo presvedčenie, že musí žiť pre svojho Otca. V ďalšom článku (strana 10) sa pozrieme na to, čo myslel tým, keď povedal, že chce byť v „dome“ svojho Otca, a čo to znamená pre nás. A v našom poslednom článku (strana 16) budeme uvažovať o tom, aký mal pocit z toho, že bol vždy tam, kde mal byť, pretože tam „išlo o jeho Otca“. A pozrieme sa aj na to, čo presne to znamená pre nás.
Hnaní, a predsa slobodní
„Tomáš, musíš si urobiť domáce úlohy!“ „Katarína, musíš mi doniesť tú správu o predaji do zajtrajšieho rána.“ Ani jeden z týchto výrokov neznie veľmi príjemne, však? Nemáme radi, keď nám niekto hovorí, čo musíme urobiť. Môže to znieť hrozivo alebo prísne.
Keď teda počujeme Ježiša hovoriť: „Musím byť v dome svojho Otca,“ môže nám to znieť tak, akoby nemal na výber. Ale ako je to možné, keď je Boh? Ako by sa Ježiš mohol cítiť k niečomu donútený? Vari nie je vo všetkom slobodnejší než ktokoľvek z nás?
Na jednej strane je Ježiš úplne slobodný. Nad jeho hlavou nevisela žiadna hrozba ani mu nehrozil žiadny tvrdý trest v prípade, že by si vybral inú cestu. Na druhej strane, Ježiš žil každý deň s pocitom povinnosti robiť to, čo chce od neho Otec. Táto nutkavá potreba nepochádzala z nejakého vonkajšieho zdroja – akým je napríklad vedúci v práci či netrpezlivý rodič stojaci nad dieťaťom. Otec nenútil Syna poslúchať. Táto potreba bola vnútorná. Niečo v Ježišovom vnútri ho podnecovalo k tomu, aby svoj život zasvätil svojmu Otcovi, aby povedal áno Otcovej vôli a nasledoval cestu, ktorú mu predložil jeho Otec.
Hnaní láskou
Z čoho pramenilo to vnútorné nutkanie? Pramenilo z lásky. Ježiš aj vtedy, keď bol na zemi, bol jedno s Otcom a táto jednota bola jednotou plynúcou zo vzájomnej lásky. Otec od večnosti zahŕňal svojho Syna láskou a Syn túto lásku svojmu Otcovi opätoval. Pretože Ježiš tak hlboko a dokonale miloval svojho Otca, túžby jeho Otca sa stali jeho túžbami. Vôľa jeho Otca sa stala jeho potešením, „zákonom“, ktorý hýbal jeho srdcom (Ž 40, 9). Ešte aj dnes, keď sa Ježiš naďalej usiluje deliť s Božou láskou s každým, kto k nemu príde, sú Ježišove oči upreté na jeho Otca.
Táto láska hnala aj dvanásťročného Ježiša v chráme. A tá istá láska ho hnala každý deň jeho života. Aj keď sa unavil a vyčerpal, nikdy ho neunavilo plniť Otcovu vôľu.
A Ježiša nikdy neunavilo ani vyhľadávanie Otcovej prítomnosti. Písmo hovorí, že sa z času na čas vzdialil od svojich učeníkov, aby mohol stráviť noc v modlitbe (Lk 6, 12). K svojmu Otcovi sa modlil pred vykonaním zázrakov (pozri Jn 11, 41 – 42; Mt 14, 19; Mk 7, 33 – 34). A, samozrejme, Ježiš vylial svoje srdce Otcovi aj pred svojou smrťou na kríži, no pritom mu povedal: „No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26, 39).
Ježišova láska k jeho Otcovi sa od večnosti prelieva aj na nás. Vlastne je nám oddaný rovnako, ako je oddaný svojmu Otcovi. Tak, ako ho jeho láska poháňala k plneniu jeho vôle, tak v ňom vzbudzuje i túžbu po tom, aby sme aj my prežívali krásu a dobrotu Otcovej vôle. Chce totiž pre nás to najlepšie.
Táto túžba starať sa o nás v súlade s vôľou jeho Otca bola hnacou silou stojacou za každým zázrakom, ktorý vykonal. Z nej pramenilo každé slovo, ktoré Ježiš vyslovil – od Reči na hore až po výkrik na kríži: „Otče, odpusť im“ (Lk 23, 34). Preto poslal svojho Ducha, dal nám Cirkev a prisľúbil, že nás na konci čias príde zhromaždiť a priviesť do svojho kráľovstva. Tak ako Ježiš povedal: „Musím byť tam, kde ide o môjho Otca,“ povedal tiež: „Musím milovať a vykúpiť Otcov ľud.“ To znamená, že aj teba.
Sväté nutkanie
No takto vnútorne hnaný nebol len Ježiš. Prorok Jeremiáš je jedným z mnohých príkladov ľudí, ktorí pocítili, že „musia“ slúžiť Pánovi. Jeremiáša Boh povolal už v mladosti, aby ľuďom v Jeruzaleme ohlasoval jeho slovo – no v niektorých chvíľach Jeremiáš tomuto povolaniu odporoval. Raz vyznal: „Celý deň som na posmech, každý sa mi vysmieva“ (Jer 20, 7). No ani tento jeho vzdor netrval dlho: „Ale tu mi bolo, akoby oheň blčal v mojom srdci, uzavretý v mojich kostiach. A poddal som sa, nevládal som mu odolať“ (20, 9). Božie slovo bolo také mocné a strhujúce, že Jeremiáš ho musel ďalej ohlasovať.
Aj svätý Pavol zažil, aké je to byť hnaný Pánom. Veriacim v Korinte napísal: „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2 Kor 5, 14). Keď si Pavol uvedomil, akú veľkú lásku mu preukázal Ježiš tým, že zomrel na kríži, chcel žiť len pre neho a šíriť jeho evanjelium.
Táto vnútorná túžba slúžiť Pánovi sa však netýka len biblických postáv alebo veľkých svätcov. Môže ju zakúsiť každý. Mojžiš kedysi vyhlásil: „Kiež by všetok ľud prorokoval a kiež by im Pán dal svojho ducha!“ (Nm 11, 29). Tento výkrik iste vyšiel zo srdca, ktoré prahlo po tom, aby celý Boží ľud potešoval Pána tak, ako ho potešovalo ono. A svätý Peter povzbudzoval čitateľov svojho listu, „aby zostávajúci čas v tele nežili ľudským žiadostivostiam, ale Božej vôli“ (1 Pt 4, 2). Tieto slová nenapísal len pre svojich bratov v apoštolskej službe či pre svojich blízkych priateľov. On chcel, aby Pána nasledovali všetci.
Ja musím!
Bratia a sestry, Ježiš nás pozval, aby sme ho nasledovali. Vyvolil si nás, „aby sme išli a prinášali ovocie“ (porov. Jn 15, 16). A dal nám Ducha Svätého, aby sa nám to darilo. To Duch vlial do našich sŕdc Božiu lásku (Rim 5, 5) a tá nás ženie žiť pre Krista. Naša skúsenosť s Božou láskou môže zapáliť oheň a pohnúť nás k odpovedi: Áno, chcem ťa nasledovať. Chcem žiť ako tvoj učeník. Čo chceš, aby som dnes urobil, Pane? Nech už je to čokoľvek, musím to urobiť!
Samozrejme, každý z nás bude cítiť toto hnutie slúžiť Pánovi inak, v závislosti od okolností svojho života, svojich talentov a schopností. No nás všetkých bude skúsenosť s Božou láskou pohýnať k tomu, aby sme dennodenne v modlitbe hľadali Boha. Dnes musím vstúpiť do tvojej prítomnosti, Pane. Musím počuť tvoj hlas, ktorý sa mi prihovára v Písme. Ježišu, musím prijať tvoje telo a krv!
Sú tiež chvíle, keď si uvedomíme svoje hriechy a to nás pohne k tomu, aby sme sa usilovali získať Božie odpustenie a milosrdenstvo. Keď vo svetle Ježišovej dokonalej lásky vidíme temnotu vo svojom živote, cítime hnutie, ktoré nás vedie k tomu, aby sme prosili nášho Otca, aby očistil naše srdce (Ž 51, 12 – 13).
Inokedy nás naše potreby alebo potreby našich blízkych pohýnajú k tomu, aby sme si kľakli a úpenlivo prosili Pána o pomoc. Keď prechádzame osobnými problémami alebo keď vidíme trpieť člena rodiny, túžime sa pripojiť k žalmistovi a modliť sa spolu s ním: „Zachráň ma, Bože, lebo voda mi vystúpila až po krk…Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu“ (Ž 69, 2. 14).
V každej situácii je Duch s nami, aby nám pomohol povedať: Musím plniť vôľu môjho Otca. A zakaždým, keď to urobíme, o čosi viac sa priblížime k Pánovi a trochu hlbšie spoznáme jeho lásku.
Tento týždeň si polož otázku:
- Akými spôsobmi už zakusujem toto hnutie plniť Pánovu vôľu?
- Sú v mojom živote nejaké oblasti, v ktorých potrebujem mať väčšiu horlivosť za Pána?
„Prihováraj sa mi, Pane, a pohýnaj moje srdce, aby plnilo tvoju vôľu! Uč ma tvojim cestám a napĺňaj ma hlbšou túžbou poslúchať ťa!“