Boh bol so mnou v temnote

Vyrovnávanie sa s dcérinou smrťou

Art Mathsen

Pätnásty november 2019 bol tým najtemnejším dňom môjho života. V ten deň mi zomrela dcéra Michele. Stalo sa to deň po jej štyridsiatych tretích narodeninách. Skôr než sa pustím do rozprávania o tom, ako odišla do večnosti, rád by som vám niečo povedal o nej samej. Ako hrdý otec si predsa nemôžem nechať ujsť príležitosť pochváliť sa svojím dieťaťom!

Michele bola láskavá a štedrá žena. Vždy bola ochotná pomôcť druhým. Bola súčasťou organizácie Big Brothers/Big Sisters, v rámci ktorej bola mentorkou svojej malej sestry. Na univerzite vynikala; mala takmer dokonalé známky. Behávala za univerzitný tím, v ktorom vytvorila päť rekordov, pričom jeden z nich dodnes – teda za celých dvadsaťpäť rokov – nik neprekonal.

Michele niekoľko rokov pracovala, potom sa vrátila do školy a získala titul MBA. V jednej miestnej logistickej firme sa stala marketingovou riaditeľkou. Vydala sa a porodila dve krásne deti. Zdalo sa, že sa jej darí vo všetkom, čoho sa dotkne.

No hoci by to na ňu človek nepovedal, Michele bola závislá od drog. Pritom vôbec nebola typ človeka, pri ktorom by ste čakali, že prepadne drogám. Práve takto však zomrela: na neúmyselné predávkovanie.

 

Prečo by ma odignoroval?

Po Michelinej smrti som sa stiahol do seba. Nechcel som nikoho vidieť ani sa s nikým rozprávať. Bol som veľmi nahnevaný a vyletel som na každého, kto bol nablízku. Moja žena Becky mi bola najbližšia, takže väčšinou to schytala ona.

Cítil som sa zradený Bohom. Becky i ja sme sa vždy aktívne zapájali do života farnosti. Patril som do tímu, ktorý pripravoval dospelých na prijatie sviatostí. Pomáhal som ľuďom vstupovať do hlbšieho vzťahu s Kristom a jeho Cirkvou. Každý deň som sa modlil za to, aby Boh ochránil moju rodinu. Ako to teda mohol dopustiť? Prečo ma takto odignoroval?

Nedokázal som sa už zúčastniť na svätej omši; bolo to príliš bolestivé. Vždy, keď som vstúpil do nášho kostola, cítil som len smútok a beznádej. Príliš mi to pripomínalo, že moja dcéra už nie je s nami – a že ju Boh nechal zomrieť.

 

Keď Boh nedáva zmysel

Som i členom spoločenstva s názvom American Legion Riders a pred niekoľkými rokmi som bol zvolený za jeho vodcu. Mojou hlavnou povinnosťou je viesť modlitbu na začiatku a na konci každého stretnutia. Hoci som sa vzdal všetkého, čo súviselo s kostolom a Cirkvou, naďalej som slúžil ako vodca tohto spoločenstva. Stále som mohol čítať modlitby, aj keď som si nebol istý, či ma Boh počuje. Malo to však nečakaný prínos – nútilo ma to zostávať v kontakte s Bohom. Postupom času som si začal uvedomovať, že s ním stále môžem hovoriť a prosiť ho o pomoc.

Začal som čítať články a knihy, ktoré sa snažili dať odpoveď na to, prečo Boh takpovediac nedáva vždy zmysel. Po mnohom čítaní a kontemplácii som pochopil, že Boh ma neignoruje. Počúval ma; on len nemohol zachrániť moju dcéru pred ňou samou. Keďže sme boli stvorení na jeho obraz a podobu, máme rozum i slobodnú vôľu, môžeme určiť svoj vlastný osud a Boh do toho nechce zasahovať. Vďaka tomu, že som to pochopil a uvedomil si, že niektoré rozhodnutia, ktoré robíme, nie sú, žiaľ, v našom najlepšom záujme, mi pomohlo postupne sa odpútať od svojho hnevu.

Po dva a pol roku života v temnote som sa nakoniec rozhodol opäť prísť na svätú omšu. Bolo to v roku 2022, na Popolcovú stredu. Pomyslel som si, že Popolcová streda je vhodným dňom na návrat, pretože označuje začiatok Pôstu, začiatok obdobia rozjímania a obnovy. Nebol som si istý, či vydržím na celej liturgii bez toho, aby som sa nezosypal. Nebolo to ľahké, ale podarilo sa mi to a začal som nanovo budovať svoj vzťah s Bohom.

Taktiež som sa opäť začal modliť. Moje modlitby sa však trochu zmenili. Namiesto toho, aby som Boha prosil, aby uchránil moju rodinu pred akoukoľvek ujmou, modlil som sa za chápavosť a pokojné prijatie danej situácie, keby sa im niečo stalo. Pomaly som začal Bohu viac dôverovať. Zatrpknutosť a hnev zo mňa postupne začali opadávať.

 

On je prítomný v temnote

Vďaka tomuto všetkému som začal chápať, že Boh ma neopustil. To skôr ja som sa mu vo svojom žiali obrátil chrbtom. Keby som pochopil, že Boh bol stále pri mne, dokonca aj v temnote, moje uzdravovanie sa mohlo začať o čosi skôr. No bol som taký zranený, že som nedokázal veriť tomu, že on je stále so mnou – alebo že vždy bol s mojou dcérou.

Neustále so svojou vierou zápasím a niekedy premýšľam nad tým, či ma Boh vôbec počúva. No snažím sa vytrvať. Boh mal so mnou veľkú trpezlivosť. Moji priatelia z farnosti mi boli úžasnou oporou a preukázali mi veľké porozumenie. A, samozrejme, do tohto bodu by som nikdy nedospel, nebyť pomoci mojej úžasnej ženy. Ona ma každý deň povzbudzuje, aby som veril v Božiu vernosť a dobrotu. A vo chvíľach, keď zápasím, mi pripomína, že Boh ma miluje a je tu vždy pre mňa, aby mi pomohol a viedol ma.