Pavol, veľmi „ľudský“ svätec

Aj on zažíval lepšie a horšie chvíle

Joe Difato

Vydajme sa späť do starovekého Ríma. Je rok 64. Apoštol Pavol je vo väzení. Čaká na súd pre zveličené obvinenia cisára Nera, ktorý Pavla a ostatných kresťanov obvinil zo založenia požiaru, ktorý spustošil mesto.

Práve uprostred tejto situácie Pavol napísal svoj Druhý list Timotejovi. Vedel, že sa blíži koniec jeho života (2 Tim 4, 6), a preto je tento list taký výnimočný. Neobsahuje nové teologické pohľady ani žiadnu vierouku. Nie sú v ňom ani mimoriadne múdre myšlienky, ktoré by boli užitočné nejakej miestnej cirkvi – je to vlastne len srdečný pozdrav a pár posledných rád adresovaných jednému z jeho najoddanejších učeníkov.

Timotej si niektoré Pavlove rady vypočul pravdepodobne veľakrát: „Roznecuj Boží dar“ (2 Tim 1, 6). „Nehanbi sa za svedectvo o našom Pánovi“ (1, 8). „Trp spolu so mnou ako dobrý vojak Ježiša Krista“ (2, 3). „Vytrvaj v tom, čo si sa naučil a čo ti je zverené“ (3, 14).

Ale Pavol sa venuje aj rozprávaniu o tom, ako sa má vo väzení a rozpráva o napätí, ktoré zakúšal vo vzťahoch s inými kresťanmi (2 Tim 4, 8). Hovorí o ľuďoch, ktorí mu v minulosti ublížili (1, 15). Rozpráva o niektorých utrpeniach a prenasledovaniach, ktoré prestál (3, 11 – 12). Stručne povedané, Pavol Timotejovi vylieva svoje srdce ako svojmu synovi či milovanému mladšiemu bratovi.

V tomto čísle časopisu sa chceme pozrieť práve na spomínaný Pavlov posledný list a zamerať sa na to, čo nám hovorí o jeho vzťahoch. Chceme sa pozrieť na to, ako sa Pavol vysporiadal so svojou osamelosťou, s útokmi na svoju osobu a povesť a s výzvou odovzdať pochodeň mladšej generácii – a pýtať sa pritom Ducha, čo nás chce Pavlovým svedectvom naučiť. Chceme zistiť, ako môžeme, tak ako Pavol, žiť naďalej v láske, aj keď sú naše vzťahy podrobované skúškam. A chceme sa pozrieť aj na to, ako môžeme, podobne ako on, vytrvať v nasledovaní Pána a „vhod i nevhod“ (2 Tim 4, 2) naďalej budovať jeho Cirkev.

 

Bolestné odlúčenie

Všetci vieme, že svätý Pavol bol jeden z najväčších hrdinov ranej Cirkvi. Prežil strhujúce obrátenie ku Kristovi, kvôli ohlasovaniu evanjelia cestoval do vzdialených končín zeme a napísal takmer štvrtinu Nového zákona. No popri všetkých svojich hrdinských skutkoch a popri všetkej svojej svätosti bol Pavol stále človekom tak ako my ostatní. Aj on mal svoje nedokonalosti, slabosti a hriechy. A podobne ako sa to stáva aj nám, i Pavlovi sa stávalo, že jeho nedokonalosti vychádzali na povrch najmä vtedy, keď jednal s ľuďmi. V Druhom liste Timotejovi sa v tomto smere objavujú aj dve konkrétne mená: Démas a Alexander (4, 10. 14 – 15). Biblisti s istotou nevedia povedať, prečo Démas od Pavla odišiel. Je možné, že ho znechutila a odradila náročnosť života tráveného na cestách. Je tiež možné, že Démas sa úplne vzdal svojej viery a vybral si namiesto Božieho kráľovstva „terajší svet“. Nech už je to tak alebo onak, Démasovo rozhodnutie zanechať Pánovo dielo Pavla zabolelo. „Opustil ma,“ napísal Pavol, a tým ukázal, ako osobne bral toto Démasovo rozhodnutie.

Mnohí z nás sa dokážu vcítiť do Pavlovej kože. Bolí nás, keď opustí Cirkev niekto, koho milujeme. Posledné prieskumy hovoria, že veľké percento katolíkov nechodí na omšu každý týždeň. To, prečo ľudia prestanú praktizovať svoju vieru, má, samozrejme, mnoho dôvodov: kríza viery, správy o škandáloch, vábenie sveta. No bez ohľadu na to, aký sa za tým skrýva dôvod, tým, ktorí zostávajú verní, títo bratia a sestry v Pánovi chýbajú a veľmi túžia po ich návrate.

 

Pavlovi kritici

Kováč Alexander spôsobil Pavlovi iné trápenie. Na rozdiel od Démasa, ktorý od neho jednoducho odišiel, Alexander Pavlovi a jeho kázaniu „veľmi odporoval“ (2 Tim 4, 15). Musel mu spôsobiť veľkú ujmu, lebo Pavol cítil, že Timoteja pred ním musí varovať. Vnímal potrebu povedať mu, aby sa ho „chránil“, a priznal, že jemu samému „spôsobil veľa zlého“ (4, 14). Mnohí biblisti sú presvedčení, že je to ten istý Alexander, ktorý predtým „stroskotal vo viere“ a začal „sa rúhať“ Pánovmu menu (1 Tim 1, 20).

Zdá sa, že Alexander sa spojil s dvomi ďalšími mužmi, Hymeneom a Filetom, a spoločne sa snažili presvedčiť ľudí, že Pavlovo kázanie o prísľube vzkriesenia nie je pravdivé. Podľa nich sa veriaci nemuseli trápiť zachovávaním prikázaní alebo vyhýbaním sa „zlému“ (2 Tim 2, 17 – 19). Učili, že ako pokrstení kresťania už majú podiel na Ježišovom zmŕtvychvstaní, preto sú oslobodení od akéhokoľvek odsúdenia a môžu si robiť, čo chcú.

Pavlove slová o Alexandrovi, Hymeneovi a Filetovi neznejú vždy celkom láskavo. Možno sa takto rázne vyjadril preto, lebo títo muži šírili falošné učenie, ktoré ohrozovalo pravdu radostnej zvesti. No Pavlove slová naznačujú aj hnev, ktorý voči nim cítil. Na jednom mieste hovorí, že ich „vydal satanovi“ (1 Tim 1, 20), na inom mieste namiesto toho, aby Alexandrovi adresoval slová odpustenia, prosí Pána, aby mu odplatil za zlo, ktoré mu vykonal (2 Tim 4, 15).

Tvrdosť týchto výrokov by nás však nemala veľmi prekvapovať. Pavol ideu nastavenia druhého líca nebral tak, že musí zakaždým ustúpiť a prehltnúť urážku. Spomeňme si už len na to, ako sa pohádal s Barnabášom – vznikla medzi nimi taká „roztržka“, že sa rozišli a už spolu ďalej neputovali ako misionári (Sk 15, 36 – 39). No napriek týmto prudkým a prchkým reakciám musel Pavol túžiť po tom, aby sa títo jeho bratia vrátili k Pánovi.

 

Teória a prax

O naštrbených vzťahoch hovoria mnohé verše Písma. Kniha prísloví hovorí, že máme zlo oplácať dobrom (pozri Prís 25, 21). Ježiš hovorí, že sa máme zmieriť s tým, kto má niečo proti nám (Mt 5, 23 – 24). Ba aj sám Pavol nás vyzýva, aby sme si vyprosovali milosť žiť vo vzájomnej zhode (Rim 15, 5 – 6).

No tieto úryvky predstavujú ideál, ku ktorému máme smerovať, a to aj v prípade, že sa nám to občas nepodarí. Keď prežívame pokojné chvíle, zvykneme s prikázaniami lásky súhlasiť a nemáme veľké ťažkosti s ich plnením. No keď nás zraní niekto, na kom nám záleží, hrozí nám, že upadneme do zatrpknutosti alebo začneme dumať nad krivdami, ktoré sme v minulosti prežili. Štúdie dokonca hovoria, že na zmazanie jedného negatívneho alebo kontroverzného výroku je potrebných päť pozitívnych výrokov. Keď teda dumáme nad krivdami, ktoré sme utrpeli, alebo nad svojou horkosťou a hnevom, je pre nás ťažké praktizovať biblickú výzvu – žiť medzi sebou v pokoji.

Myslím si, že Pavol určite ľutoval to, čím sám prispel k roztržke s Barnabášom či k hádke s Petrom. Som si istý, že miloval Démasa. Som presvedčený, že chcel napraviť dokonca aj svoje vzťahy s Alexandrom, Hymeneom a Filetom – bez ohľadu na to, ako sa k tomu stavali oni.

 

Pán je blízko pri tých, čo majú zlomené srdce

Všetci sme už zakúsili bolesť, hnev a zatrpknutosť, ktoré pramenia zo zranení a naštrbených vzťahov. Nehovorím o drobných zraneniach, nad ktoré sa vieme väčšinou povzniesť. Hovorím o tých bolestivých zraneniach, ako je nespravodlivé prepustenie z práce či bolestivý rozvod; myslím na bolesť, keď sme odmietnutí, keď na nás druhí útočia alebo nás zradí priateľ. Tieto zranenia majú vážny dopad na naše vzťahy: môžu spôsobiť, že už nebudeme druhým dôverovať tak ako predtým, že budeme podozrievavejší a nebudeme druhým otvárať srdce tak ochotne ako kedysi.

Svätý Pavol napísal: „Dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 21). Je to pekná myšlienka, no keď sa cítil zradený Démasom, Alexandrom a inými, bolelo ho to. Muž, ktorý kedysi Korinťanom povedal, aby „strpeli krivdu“ a „zniesli škodu“ (1 Kor 6, 7 – 8), s tým občas sám mohol mať problém. Aj pre nás môže byť niekedy ťažké pokojne znášať krivdu alebo premáhať zlo dobrom – najmä vtedy, keď nás zranil niekto blízky.

Ježiš vedel, že pre Pavla prekonávanie rán z minulosti a premáhanie horkosti a hnevu nie je ľahké. A Ježiš vie, že to môže byť náročné aj pre nás. Chápe, že možno nie sme schopní okamžite sa vysporiadať so svojimi ranami. A tak nám zostáva nablízku. Uisťuje nás, že nás stále miluje. Pripomína nám, že „je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu“ (Ž 34, 19). A sľubuje nám, že nám pomôže nájsť cestu vpred a spracovať svoju bolesť.

Aj keď sa teda cítiš zranený či odmietnutý niekým blízkym, vedz, že Ježiš ťa neodmietol. On nechce, aby si sa trápil. Je pri tebe aj v tvojej bolesti a nikdy ťa neopustí. K nemu sa môžeš utiekať vždy, bez ohľadu na to, čo sa deje.