Eucharistia – tajomstvo, ktorému sa treba pripodobniť

Ježiš nás pozýva, aby sme si navzájom slúžili

kardinál Raniero Cantalamessa, OFMCap.

Prečo v rozprávaní o Poslednej večeri Ján nehovorí o ustanovení Eucharistie, ale namiesto toho hovorí o umývaní nôh? A to po tom, čo celú šiestu kapitolu svojho evanjelia zasvätil Ježišovej príprave učeníkov na jedenie jeho tela a pitie jeho krvi!

Základný dôvod spočíva v tom, že vo všetkom ohľadom Veľkej noci a Eucharistie Ján chce zdôrazniť skôr udalosť než sviatosť, skôr zmysel než znak. Preňho sa nová Pascha nezačína tak celkom v hornej sieni, ale skôr na kríži. V tomto okamihu dochádza k prechodu od starej Paschy k Pasche novej.

 

Zmysel umývania nôh

Je dôležité, aby sme pochopili, aký zmysel Ján pripisuje umývaniu nôh. Ježiš hovorí: „Dal som vám príklad“ (Jn 13, 15). Aký príklad nám dal? Mali by sme fyzicky umývať svojim bratom nohy pri každom stolovaní? Určite nie! Odpoveď nachádzame v evanjeliu: „A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 44 – 45).

V Evanjeliu podľa Lukáša máme práve do kontextu Poslednej večere vložený jeden Ježišov výrok, ktorý Pán podľa všetkého vyslovil na konci umývania nôh: „Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí za stolom? A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje“ (Lk 22, 27). Ježiš podľa Lukáša povedal tieto slová preto, lebo medzi učeníkmi vznikla diskusia o tom, kto je z nich najväčší (22, 24).

Možno práve táto situácia podnietila Ježiša k tomu, aby učeníkom umyl nohy, a tak im povedal podobenstvo nie slovom, ale skutkom. Kým boli učeníci zamestnaní oduševneným diskutovaním o sebe, on v tichosti vstal od stola, našiel si misu s vodou a zásteru a potom si kľakol pred Petra a umyl mu nohy. Pochopiteľne, Petra to poriadne zmiatlo: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ (Jn 13, 6).

Ježiš chcel umývaním nôh stručne vyjadriť celý zmysel svojho života, aby tak zostal vtlačený do pamäti učeníkov: „Teraz ešte nechápete, čo robím, ale neskôr pochopíte“ (porov. Jn 13, 7). Toto gesto nám hovorí, že celý Ježišov život, od začiatku až do konca, bol umývaním nôh – čiže službou – ľudstvu.

Ježiš nám dal príklad života stráveného pre druhých, života premeneného na chlieb lámuci sa pre svet. Slovami: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15) Ježiš ustanovuje diakoniu, čiže službu a povyšuje ju na základný zákon, alebo, lepšie povedané, na životný štýl a vzor všetkých vzťahov v Cirkvi. Akoby o umývaní nôh hovoril to, čo o Eucharistii: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19)!

 

Duch služby

O službe sa dnes veľa diskutuje. V istom zmysle je v službe každý: napríklad predavač obsluhuje svojich zákazníkov. Ba o každom, kto je v práci, sa často hovorí, že je „v službe“. Evanjelium zjavne hovorí o inom druhu služby, aj keď nevyhnutne nevylučuje ani nediskvalifikuje službu v svetskom zmysle. Rozdiel spočíva v dôvode pre službu  a vo vnútornom postoji, s ktorým je služba vykonávaná.

Prečítajme si ešte raz rozprávanie o umývaní nôh, aby sme videli, s akým postojom ho Ježiš vykonával a čo ho k tomu podnietilo: „Miloval svojich, čo boli na svete, a miloval ich do krajnosti“ (porov. Jn 13, 1). Služba nie je čnosť, no pramení z čnosti, najmä z lásky. Vlastne je najväčším vyjadrením nového prikázania. Služba je prejavom agapé, čiže lásky, ktorá „nie je sebecká“ (pozri 1 Kor 13, 5) a ktorá hľadí skôr na záujmy druhých než na svoje vlastné. Nespočíva v egoistickom hľadaní svojho prospechu, ale v dávaní. Celkovo vzaté, je to účasť a napodobňovanie spôsobu konania Boha, ktorý, keďže je „dobrý, nadovšetko dobrý a najvyššie Dobro“, nemôže inak, len milovať a nezištne nám pomáhať.

Služba je aj vyjadrením iného aspektu božského agapé: pokory. Ježišove slová „aj vy si máte jeden druhému nohy umývať“ (Jn 13, 14) znamenajú „aj my si musíme navzájom preukazovať službu pokornej lásky“. Pokora a láska spolu utvárajú evanjeliovú službu. Ježiš povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Čo také Ježiš robil, že sa mohol nazvať „pokorným“? Azda o sebe nízko zmýšľal alebo sa v reči uponižoval? On robil presný opak! Veď i počas toho umývania nôh sám seba vyhlásil za „Učiteľa“ a „Pána“ (pozri Jn 13, 13).

Čo také teda robil, že sa mohol nazvať „pokorným“? On sa pokoril; zostúpil z neba na zem, aby slúžil! A od okamihu vtelenia zostupoval ďalej až do chvíle, keď si kľakol, aby učeníkom umyl nohy. Ako sa museli anjeli chvieť pri pohľade na to, ako veľmi sa pokoril Boží Syn, ten, na ktorého sa neodvažovali ani hľadieť (1 Pt 1, 12). Stvoriteľ kľačiaci pred svojím stvorením! „Pyšný prach, začervenaj sa hanbou! Boh sa pokoruje a ty sa vyvyšuješ!“ hovorieval sám sebe svätý Bernard. Keď je pokora vnímaná takto – ako pokorovanie seba samého k službe –, potom je pokora naozaj kráľovským spôsobom, akým môžeme vo svojom živote napodobňovať Boha a pripodobňovať sa Eucharistii.

 

Odvážne spytovanie svedomia

Musíme si urobiť odvážne spytovanie svedomia a poriadne preskúmať celý svoj život (svoje zvyky, postavenie, denný rozvrh, rozdelenie a využívanie nášho času), aby sme videli, či náš život je naozaj službou a či je jeho súčasťou láska a pokora. Dôležité je vedieť, či slúžime svojim bratom a sestrám alebo vlastným záujmom.

Niekedy z druhých robíme nástroje na dosahovanie svojich záujmov alebo druhých využívame – a to možno dokonca aj vtedy, keď pre nich robíme, čo môžeme. Nástroje na dosahovanie svojich záujmov si z druhých robíme vtedy, keď nie sme celkom nezištní a keď nejakým spôsobom vyhľadávame pochvalu, ocenenie alebo zadosťučinenie za to, že máme čisté svedomie alebo že sme dobrodincami. Evanjeliové požiadavky sú však v tomto bode extrémne radikálne: „Keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá“ (Mt 6, 3). Všetko, čo robíme preto, „aby si to druhí všimli“, je stratené.

Nato, aby sme dokázali „rozlišovať duchov“ či svoje úmysly pri vykonávaní služby, mali by sme uvedomovať, čo robíme ochotne a čomu sa zo všetkých síl snažíme vyhnúť. Mali by sme sa pozrieť na to, či je v prípade potreby naše srdce pripravené kvôli pokornej a nedocenenej službe opustiť vznešenú a prestížnu službu. Tou najistejšou službou, akú môžeme dať, je tá, ktorá je skrytá pred očami druhých a vidia ju len oči Otca, ktorý vidí aj v skrytosti nášho srdca.

Opakom ducha služby je želanie vládnuť, zvyk nanucovať svoju vôľu, svoj pohľad a metódy. Človek si pritom často ani neuvedomuje, aké utrpenie spôsobuje, a diví sa, ako málo je docenený jeho „záujem“ a úsilie. Dokonca sám seba považuje za obeť.

Týmto „človekom“ môžeme byť pokojne aj my! Ak o tom čo i len trochu pochybujeme, mali by sme sa úprimne pozhovárať s tými, ktorí žijú s nami, a dať im možnosť celkom úprimne sa k tomu vyjadriť. Ak vyjde najavo, že naše správanie niekomu sťažuje život, mali by sme tento fakt pokorne prijať a uvažovať nad svojou službou.

Proti duchu služby je aj prílišná pripútanosť k svojim zvykom a pohodliu – to je takzvaný duch laxnosti. Nie je možné seriózne slúžiť druhým, ak sa neustále sústreďujeme na to, aby sme si mohli robiť, čo chceme, ak si robíme modlu zo svojho odpočinku, voľného času alebo denného harmonogramu. Pravidlo služby je vždy rovnaké: „Kristus nerobil, čo sa mu zachcelo.“

Niekedy je najlepšou službou neslúžiť, ale prijať službu, tak ako Ježiš, ktorý v tej správnej chvíli vedel, že sa má posadiť za stôl a dovoliť druhému umyť mu nohy (Lk 7, 38), a ktorý ochotne prijal starostlivosť, ktorú mu na jeho cestách poskytovali štedré a láskyplné ženy (8, 2 – 3).

 

Pripodobniť sa Eucharistii

Eucharistia nie je len tajomstvom, ktoré sa konsekruje, prijíma a adoruje, ale aj tajomstvom, ktorému sa treba pripodobňovať. Skôr, ako zakončíme túto úvahu, musíme si pripomenúť pravdu, ktorú sme v rozjímaniach o Eucharistii zdôraznili: najmä pôsobenie Ducha Svätého! Dajme si pozor, aby sme nezredukovali dar na povinnosť! Nedostali sme len príkaz umývať nohy a slúžiť svojim bratom a sestrám, dostali sme aj milosť robiť to s láskou.

Služba je charizma a ako všetky charizmy aj ona je, ako hovorí svätý Pavol, „prejavom Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 7). „Podľa toho, kto aký dar (charizmu!) dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4, 10), dodáva svätý Peter. Dar predchádza povinnosť a umožňuje jej naplnenie. Toto je tá „radostná zvesť“ (evanjelium) a Eucharistia je jej utešujúcou každodennou pripomienkou.