Len pre dnešok

Naša milosťou naplnená cesta s ALS

Joanne Sotiroffová

„Láska je rozhodnutie.“ Nikdy nezabudnem na to, ako som počas zimy v roku 1982 na duchovnej obnove pre snúbencov uvidela tieto slová napísané na stene. Mala som obavy, či svojho snúbenca Georgea milujem natoľko, aby som s ním vydržala po celý život. Ale keď som si prečítala tie slová, vedela som, že to možné je, pretože láska je úkon vôle, nielen pocit. Vyžaduje si vieru. George a ja sme netušili, ako bude naša viera časom rásť: ako nás prevedie cez počiatočné obdobie nepokoja, po ktorom bude nasledovať hlboké vnútorné uzdravenie a po ňom najväčší kríž v podobe nevyliečiteľnej choroby.

Vo februári 2015 Georgeovi diagnostikovali Lou Gehrigovu chorobu známu aj pod skratkou ALS. Prvými príznakmi bola nezrozumiteľná reč a ťažkosti s prehĺtaním. Boli sme na rôznych klinikách, no nikto nám nechcel povedať, koľko času mu zostáva – všade nám hovorili len to, že sa to bude ďalej zhoršovať.

Napriek mnohým problémom sa počas celých šestnástich mesiacov pred Georgeovou smrťou jasne prejavovalo Božie milosrdenstvo a milosť. Najväčším darom, ktorý Boh Georgeovi dal, bolo videnie Božej Matky, ku ktorému došlo, keď sme sa jedného dňa v aute modlili ruženec. George sa počas modlitby rozplakal.

Keď mi povedal, čo sa stalo, spýtala som sa ho, či si chce urobiť tridsaťtridňovú prípravu na zasvätenie sa Ježišovi skrze Pannu Máriu. Okamžite povedal: „Áno!“ Toto zasvätenie sme si robili už pár rokov predtým, no George vtedy nebol zo zasvätenia Panne Márii veľmi nadšený. Teraz však bolo jeho srdce otvorené dokorán.

 

Mari, JC a Joe

Georgeova schopnosť prehĺtať potravu sa rapídne zhoršovala a nemocnica mu dosť dlho nemohla dať termín na potrebný zákrok. Zavolala som teda na miestnu kliniku a vysvetlila som im našu situáciu. Musela som pôsobiť rozrušene, pretože recepčná bola veľmi milá a súcitná. Ubezpečila ma, že náš prípad predloží tamojším lekárom. Tesne predtým, ako som zavesila, som sa opýtala na jej meno a ona povedala: „Mari.“ Vtedy som v srdci vycítila, že Mari/Mária, moja Matka, má všetko pod kontrolou.

V deň zákroku sa ma dcéra spýtala, či sa bojím. Povedala som jej: „Nie, Božia Matka, Panna Mária to má pod kontrolou.“ Georgeovi sa po zákroku veľmi ťažko dýchalo; v jednom okamihu mu museli privolať pomoc. Terapeut mal na ruke tetovanie s náboženským motívom a keď pominula najväčšia kríza, padli si s Georgeom do oka. George sa ho opýtal na meno a muž povedal: „JC.“ JC – čo mi pripomenulo Ježišove iniciály v našom rodnom jazyku (Jesus Christ) – nás potom ubezpečil, že nasledujúcich dvadsaťštyri hodín strávi v izbe hneď vedľa Georgea, aby bol pripravený, keby mal George nejaké ďalšie problémy.

Keď sa Georgeov stav zlepšil, oddane sa mu venoval zdravotník menom Joe, čo je v podstate americké domácke pomenovanie pre Jozefa. George počas celého pobytu zamestnával Joea otázkami a potrebami. Joe bol usilovný pracovník: trpezlivý a láskavý pri každej Georgeovej požiadavke, nech bola akokoľvek malicherná. Hoci bola táto situácia stresujúca, bola naplnená aj milosťou, pretože sme si uvedomili, že v tom všetkom sú s nami Ježiš, Mária a Jozef!

 

Len pre dnešok

Hoci nasledujúce týždne a mesiace boli čoraz ťažšie, vedeli sme, že nikdy nie sme sami. Boh sa postaral o naše problémy práve vtedy, keď sme to potrebovali. George a ja sme sa spolu smiali viac než kedykoľvek predtým.

Vzrástla aj naša viera. Keď sa George modlil, držal v ruke malý krížik spolu s pyxidou, v ktorej kňazi z našej farnosti uchovávali Eucharistiu, keď k nemu prichádzali na návštevu. Eucharistiu už nedokázal prijímať, no čerpal veľkú útechu aj z toho, že mohol držať túto pyxidu. Na stenu nad jeho nemocničnú posteľ som mu zavesila obraz Božieho milosrdenstva, aby som mu počas starostlivosti o neho mohla vyprosovať Božie milosrdenstvo.

V jednom okamihu som si pomyslela, že už nevydržím ďalšie prerušovanie spánku a mnohé Georgeove potreby počas dňa, a spýtala som sa Pána, ako dlho to ešte bude trvať.

Jeho odpoveď znela: „Môžeš to urobiť len pre dnešok?“

„Áno, pre dnešok to môžem urobiť.“ Spomenula som si, že jeho milosť na daný deň stačí. Mojou úlohou bolo sústrediť sa na to, aby som v ten deň urobila to, čo bolo treba urobiť.

Tesne predtým, ako George naposledy vydýchol, si moja dcéra všimla, že mu po líci steká slza. Utešilo ma to! Verím, že videl našu blahoslavenú Matku. Počas celej svojej choroby George pre svoj stav plakal len prvé dva týždne po stanovení diagnózy. Potom plakal, len keď v modlitbe prežíval hlboký duchovný okamih, ako napríklad vtedy, keď mal v aute spomínané videnie Panny Márie. A po jeho pohrebe mi jedna blízka priateľka povedala, že videla, ako Božia Matka počas pohrebnej omše vystrela k Georgeovi ruku.

 

Rozhodnutie milovať

Láska je skutočne rozhodnutie – rozhodnutie, ktoré robíme každý deň. Na začiatku nášho manželstva boli dni, keď ma rôzne nezhody v manželstve nútili uvažovať o tom, či by som Georgea nemala opustiť. Boh nás však priviedol k vnútornému uzdraveniu a hlbšej vzájomnej oddanosti.

Raz som počula, že hlavnou úlohou v manželstve je pomôcť manželskému partnerovi dostať sa do neba. Len vďaka milosti a milosrdenstvu nášho milujúceho Boha som dokázala zostať s Georgeom počas našich skúšok, aby som mu potom mohla pomôcť vstúpiť do večného života.