Nemôžeme ich zatracovať

Ako osemdesiatdvaročná rehoľníčka mení ľuďom život

Greg Kandra

Ak by ste hľadali niekoho, kto by mal slúžiť tisícom ľudí v mexickej väznici, asi by vám ako prvá nenapadla osemdesiatdvaročná babička.

A už vôbec nie babička, ktorá je zároveň rehoľnou sestrou.

 

Možno ešte viac

Sestru Violu Ramirezovú by sotvakto nazval mäkkou. Je zbožná a vytrvalá. A nebojácna. Táto húževnatá a radostná žena vnáša do svojej služby zmysel pre poslanie a milosrdenstvo, ktoré jej pomáha nielen šíriť evanjelium, ale aj prinášať nádej mnohým, ktorí si zúfajú. „Nemôžeme ich zatracovať,“ hovorí o väzňoch, s ktorými sa denne stretáva.

Sú to muži a ženy, ktorí si odpykávajú trest v mexickej väznici Cereso v Tijuane, kúsok za hranicou, ktorá sa nachádza neďaleko jej bydliska v San Diegu. „Sú to naši bratia, naše sestry. Boh ich miluje rovnako ako nás.“ A s úsmevom dodáva: „Ba možno ešte viac.“

Viesť rozhovor so sestrou Violou znamená lepšie pochopiť službu, ktorú mnohí z nás považujú za samozrejmosť alebo ju zanedbávajú: pomoc väzňom. Jej život stelesňuje tieto Ježišove slová: „Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25, 35 – 36).

V období života, keď mnohí jej rovesníci varujú vnúčatá, sestra Viola vstáva každé ráno o pol piatej. Pomodlí sa Liturgiu hodín, ruženec a krížovú cestu, ide na svätú omšu a potom o pol ôsmej začína svoj pracovný deň. Vychádza z dverí, aby sa odviezla do väznice, a prináša so sebou všetko od oblečenia a toaletného papiera až po lieky a modlitby pre ľudí, ktorí väčšinu času prežívajú v izolácii. „Každý týždeň majú jednu hodinu na dvore,“ hovorí. „Zvyšok času trávia v celách.“ Pre nich sú jej návštevy viac než len rozptýlením. Sú požehnaním.

A požehnaním sú aj pre sestru Violu. „Už len to, že môžem ísť tam, kam iní nemôžu, je privilégiom,“ hovorí. „Je to privilégium ísť tam a slúžiť.“

 

Od vdovy k sestre

V jednom nedávnom rozhovore opísala príbeh svojej cesty – to, ako sa z babičky stala rehoľná sestra venujúca sa väzňom. „Moje povolanie prišlo vo vyššom veku,“ vysvetľuje. „Narodila som sa a vyrastala som pri Denveri a tam som prežila takmer celý život. Vydala som sa veľmi mladá. S manželom sme mali štyri deti. Teraz mám až dvanásť vnúčat a dvanásť pravnúčat. Žiaľ, môj manžel zomrel v roku 2007 na rozsiahlu mozgovú príhodu, len štyri mesiace pred päťdesiatym výročím našej svadby.

„Cítila som, že ešte stále mám čím prispieť. Celý život som pracovala v Cirkvi a vo svojej komunite som pomáhala starším a chudobným. Veľa som pracovala v rôznych cirkevných spoločenstvách, do ktorých som patrila. Začala som hľadať niečo, čo by som mohla robiť. A potom som narazila na matku Antóniu Brennerovú.“

Matka Antónia je zakladateľka rehoľného spoločenstva, do ktorého patrí aj sestra Viola. Volajú sa Eudesove služobnice jedenástej hodiny. Ich spoločenstvo bolo založené v 90. rokoch 20. storočia a ich osobitnou charizmou je služba ľuďom vo väzení. Malá komunita, ktorú podporujú biskupi z Tijuany aj San Diega, má v súčasnosti štrnásť sestier: sedem v Mexiku a ďalších sedem v Spojených štátoch amerických. Sestra Viola sa k nim pridala pred trinástimi rokmi ako šesťdesiatdeväťročná.

 

Učiť sa odpúšťať

Hovorí, že jej povolanie má veľmi hlboké korene, ktoré siahajú až do rokov jej dospievania, keď bol jej starší brat dobodaný na smrť. „Bolo to skutočne traumatizujúce,“ hovorí. „Celé tie roky som to potláčala do úzadia a nezaoberala som sa tým.“ Postupne sa začala zaujímať o muža, ktorý jej brata zabil. „Viem, že ho deportovali,“ hovorí, „ale nikdy sme sa nedozvedeli, čo sa s ním stalo. Nemali sme to nijako uzavreté. Keď som prvýkrát prišla do väzenia, poslali ma do kaplnky, aby som sa tam s chlapcami pomodlila ruženec. Keď sme sa začali modliť, zahľadela som sa do tváre všetkých tých mužov a pomyslela som si: ,Chcela by som vedieť, či je ten muž tu.‘

Vtedy mi Duch Svätý povedal: ,Tomu mužovi si nikdy neodpustila.‘ A v ten deň som mu odpustila. Stále neviem, čo sa s ním stalo, ale každý deň sa za neho modlím. Tváre, ktoré vidím každý deň, mi predstavujú tohto muža. Toto rozumové zjavenie o odpustení odštartovalo moje skutočné povolanie.“

 

„Obyčajné“ požehnania

A práve toto povolanie ju zmenilo. „Urobilo ma citlivejšou, menej kritickou voči ľuďom,“ hovorí. „Dokázať sa na niekoho pozrieť a povedať: ,Boh ho miluje takého, aký je.‘“ Začala vidieť aj obyčajné veci, ktoré mnohí považujeme za samozrejmé.

Tu je jeden príklad takej „obyčajnej“ veci: „Raz,“ spomína, „som vychádzala z väzenia a počula som: ,Madre, madre‘. Bežal ku mne jeden mladý muž. Zastavila som sa a on povedal: ,Madre, chcem sa vám len poďakovať. Spoznávate ma?‘ Zasmiala som sa a povedala som: ,Nie, je tu štyritisíc ľudí.‘ A on povedal: ,Chcem vám len poďakovať. Pomohli ste mi. Dali ste mi zubnú kefku.‘“

Hovorí, že nám to pripomína, aká je väzenská služba dôležitá. „Keď vidím všetkých tých mužov a ženy vo väzení… niektorí z nich sú naozaj stratení, a to je veľmi smutné.“

 

Modlite sa za väzňov

Sestra Viola spomína, že obľúbeným svätcom väzňov je svätý Júda Tadeáš, patrón beznádejných prípadov. „Milujú ho,“ hovorí mi. Svätý Júda je pre mužov a ženy za mrežami pripomienkou niečoho, čo vo väzení často chýba: nádej. Nádej je i jadrom jej poslania. Sestra Viola pritom vo svojom srdci uchováva takúto konkrétnu nádej: nádej v to, že tí, ktorých neobmedzujú múry väznice, si nájdu čas a budú pamätať na tých, ktorí sú za jej múrmi.

„Všetkých prosím, aby sa modlili za väzňov,“ hovorí. „Nezatracujme ich.“