Počítanie času s Pánom

Vďaka obráteniu nadobudol môj život zmysel

Karen Edmistenová

Nie je zvláštne, ako veľmi náš život diktujú rôzne časové plány a harmonogramy? Nový rok, prvý deň školy, športové tréningy detí, pracovný kalendár – to všetko si vyžaduje, aby sme si stanovili ciele alebo plnili očakávania vytvorené inými ľuďmi. Tieto kalendáre pripevnené na stene alebo na chladničke sú také dôležité, že by mnohí boli bez nich celkom stratení. Ale čo keby existovalo niečo lepšie?

V detstve som nedostala kresťanskú výchovu; aj preto som obdobie na vysokej škole prežila ako ateistka, ktorej život diktovala škola, práca a svetské očakávania. Ako tridsaťročná som však prijala krst; ako tridsaťpäťročná som bola prijatá do Katolíckej cirkvi a o päť rokov neskôr sa obrátil aj môj manžel. V tomto období som dospela k prekvapujúcemu objavu. Svet mi nemusí diktovať čas. Skutočným majiteľom mojich dní je Boh a on má neuveriteľné nápady, ako ich tráviť.

Samozrejme, stále venujem pozornosť Novému roku. Školský rok sledujem vďaka svojej dcére študujúcej na vysokej škole. A nemôžem ignorovať ani rôzne termíny a lehoty, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou mojej práce. No ak ma kedysi ovládal nástenný kalendár, teraz mi dodáva život liturgický kalendár a bohatstvo, ktoré táto skutočnosť priniesla do môjho života.

Nové počítanie času

Pred svojím obrátením som zápasila s pocitom, že môj život nemá zmysel. Bez duchovného stredu som len odrátavala čas. Vydala som sa, ale s manželom sme sa nechali unášať časom, pretože sme sa snažili vybudovať si kariéry popri vzájomnom presviedčaní o tom, že nechceme mať deti. Plynuli dni, mesiace a roky, no aký to všetko malo zmysel? Keď som objavila kresťanstvo, objavila som pokladnicu zmysluplných vecí – a jedným z týchto skvostov bol liturgický rok. „Počítanie času“ nadobudlo nový význam.

Čoskoro som sa naučila, že cirkevný rok sa začína prvou adventnou nedeľou. Istá priateľka, ktorá mala vplyv na moje obrátenie, mi darovala adventný veniec; tak sa v našej rodine zrodil nový rituál. V tom čase sa nám narodilo aj prvé dieťa. (Krásne učenie Cirkvi nás priviedlo k túžbe po rodine!) Počas adventných týždňov, keď sme spomalili a pripravovali svoje srdcia a svoj domov na Vianoce, som uvažovala o zázraku Kristovho vtelenia. Uvedomila som si, že mám niečo spoločné s Ježišovou matkou: podobne ako Máriina duša, aj tá moja chcela spievať a ohlasovať Pánovu veľkosť. Nájsť si počas Adventu takýto tichý, rozjímavý čas sa stalo našou každoročnou tradíciou.

Osobný prístup

Keď som spoznala rôzne sviatky, začala som si vytvárať osobnejšie spojenie s Pánom. Jeden rok som venovala osobitnú pozornosť Hromniciam, teda sviatku Obetovania Pána v chráme (2. februára). V tom čase som pri spontánnych potratoch prišla o niekoľko detí. Zasiahlo ma, ako Mária poslušne obetovala Ježiša v chráme a ako o niekoľko rokov neskôr priniesla ešte bolestnejšiu obetu pod krížom. Áno Bohu jej prinieslo veľké radosti a nesmierne utrpenie. Moje áno Bohu týkajúce sa detí – tých, ktoré som porodila, i tých, ktoré sme stratili – sa formovalo podobným spôsobom. Podobne ako Máriino áno, aj moje znamenalo radosť i stratu, očistenie aj prijatie kríža.

Pôstne obdobie sa mi stalo časom obnovy záväzkov voči Bohu a časom, keď som sa snažila zaprieť a posunúť v oblasti obety a sebadisciplíny. Vedomie, že v každom roku je predpísaný čas na vnútorné zamyslenie, bolo, paradoxne, oslobodzujúce. V minulosti som sa cítila ako škrečok v neustále sa točiacom kolese – stále som sa zháňala za novými nápadmi a prístupmi k osobnému rastu. Ako kresťanka som si však uvedomila, že sa nemusím neustále trápiť nad tým, „ako na tom duchovne som“, pretože existuje len malá pravdepodobnosť, že by som svoju vieru zanedbávala. Každý rok som sa mohla spoľahnúť na milé postrčenie zo strany Cirkvi, aby som preskúmala svoje srdce, a rozlíšila, kam by ma Boh mohol viesť.

Ja i môj manžel sme boli prijatí do Katolíckej cirkvi počas veľkonočnej vigílie. Veľká noc bola pre nás vždy časom veľkej oslavy, no teraz sme získali nový rozmer osobného vzťahu k tomuto najväčšiemu sviatku. Počas päťdesiatich dní veľkonočných sviatkov často spomíname a ďakujeme Bohu za veľkonočné vigílie, ktoré zmenili náš život.

Priblíženie k Ježišovi

A čo svätí? Nebyť ich sviatkov, možno by som si nikdy nenašla čas na čítanie o Terézii Avilskej (ktorá mala tú drzosť varovať nás pred namrzenými svätými), Edite Steinovej (inšpiruje ma jej oddanosť pravde) alebo Františkovi Saleskom (ktorý mi pripomenul, že musím mať trpezlivosť aj so svojimi nedokonalosťami). Vďaka ich svedectvu a svedectvu mnohých ďalších svätých som sa presvedčila, že sme skutočne v spoločenstve s dušami v nebi a že ich príhovor robí veľké veci.

Prostredníctvom liturgického roka som mohla hlbšie preniknúť do každého aspektu Ježišovho života a tajomstva jeho spásonosného diela. Dostalo sa mi tiež cti stať sa súčasťou celosvetového spoločenstva, Cirkvi, ktorá mi ukazuje, akým darom je takýto ročný rytmus: rytmus práce a zábavy, námahy a odpočinku, zamyslenia i oslavy. Každý rok, keď zažívam toto pravidelné striedanie času, uvedomujem si, že ma to ako pravidelný príliv prináša bližšie k Ježišovi.

Na svetskom kalendári, ktorý visí na mojej stene, nie je nič zlé, no bledne v porovnaní s liturgickým kalendárom, ktorý si našiel miesto v mojom srdci. Možno ešte sem-tam musím nahliadnuť aj do iných kalendárov, no jedine liturgický kalendár mi dáva také úžasné dary: autentickú krásu, múdrosť Cirkvi, priateľov v nebi a praktický spôsob, ako sa každý rok, každý mesiac a každý deň približovať k Ježišovi.