Povolaný mať vieru dieťaťa

Niet náročnejšieho povolania

Leo Zanchettin

Zišla ti niekedy na um myšlienka, že Ježiš je náročný Mesiáš? V istom zmysle je to naozaj tak. Jeho povolanie k učeníctvu je náročné. Súčasťou viery, akú Ježiš hľadá, je záväzok žiť proti spôsobom sveta. Ako sme už videli, je to pozvanie konať pokánie a veriť v radostnú zvesť: to znamená zmeniť svoje zmýšľanie ohľadom toho, čo znamená žiť pod láskavou Božou opaterou, a zmeniť svoje činy tak, aby zodpovedali tomuto povolaniu.

V tomto článku sa chceme pozrieť na dva príbehy, ktoré poukazujú na Ježišovo povolanie, ako aj na milosti plynúce z jeho prijatia. Tieto udalosti sa stali v čase, keď sa Ježiš blížil k Jeruzalemu a k svojej smrti na kríži. Pretože vedel, že jeho čas s učeníkmi sa blíži ku koncu, Ježiš sa im – i nám – snažil pomôcť jasnejšie pochopiť cestu učeníctva. Pozrime sa teda na to a položme si pritom otázku, akým spôsobom Ježiš volá nás k hlbšej oddanosti jemu.

 

Detská jednoduchosť

Pozrime sa na prvé rozprávanie: o Ježišovi a malých deťoch (Mk 10, 13 – 16). Ježiš bol „namrzený“, keď videl, že sa ich učeníci snažia odohnať preč. Povedal im, aby ich neodháňali, pretože Božie kráľovstvo patrí práve „takým“ (10, 15). Učeníkom potom povedal, že ak chcú vstúpiť do jeho kráľovstva, potom by týchto maličkých mali napodobňovať, nie ich odháňať (10, 14). A potom Ježiš urobí čin, aký vidíme v Markovom evanjeliu len zriedka: preukazuje deťom veľkú nežnosť – objíma ich a žehnajúc na nich kladie ruky.

Ježiš zaobchádzal s deťmi s toľkou nehou aj preto, lebo si cenil ich nevinnosť. Deti zvyknú konať s akousi jednoduchosťou a transparentnosťou – a to aj vtedy, keď neposlúchajú príkazy svojich rodičov! Dokážu sa rýchlo ospravedlniť, rady prejavujú nežnosť, sú pripravené dôverovať autorite a otvorene a priamo hovoria o svojich potrebách i obmedzeniach. Takéto učeníctvo žiada Ježiš od nás všetkých: žiada od nás jednoduchosť a otvorenosť malých detí.

Na tomto hneď vidno rozdiel medzi Ježišovým učením a postojmi, ktoré často preberáme zo sveta. Svet nás totiž učí, že máme byť tvrdí a nezávislí, skeptickí a pesimistickí a budovať si obranné múry. No Ježiš nás žiada o pravý opak. On chce, aby jeho učeníci boli ako on: otvorení a prispôsobiví Bohu, pokorní a súcitní voči sebe navzájom a ochotní slúžiť potrebám ľudí, ktorí im skrížia cestu.

 

Na modlitbu: Pane, vo svojom vzťahu s tebou túžim mať detskú jednoduchosť! Nauč ma byť k tebe úplne úprimný. Nauč ma i to, ako ti otvárať aj temnejšie zakútia srdca – tie, ktoré pred tebou zvyknem skrývať. Urob ma pokornejším a súcitnejším, aby som sa ochotne delil s druhými o milosrdenstvo, ktoré si mi preukázal. Pane, pomôž mi prichádzať k tebe so všetkým, čo mám!

 

O bohatstve a poklade

Potom tu máme Ježišovo stretnutie s bohatým mladíkom (Mk 10, 17 – 31). Podľa všetkého to bol pôsobivý mladý muž! Ježišovi preukázal veľkú úctu tým, že pred ním pokľakol. Bez vystatovania povedal, že verne zachoval všetky prikázania. A bol aj bohatý, čo sa vnímalo ako znamenie toho, že na jeho živote spočíva Božie požehnanie. No ani všetky tieto „dobré veci“ ho nedokázali dostať tam, kam chcel ísť. Vedel, že mu čosi chýba, no nevedel prísť na to, čo to je. Cítil, že na zaslúžený vstup do Božieho kráľovstva musí urobiť ešte čosi, nejaký iný dobrý skutok.

Niet divu, že tento mladý muž „zosmutnel“, keď mu Ježiš povedal, aby predal všetky svoje dobrá a stal sa chudobným ako on a jeho učeníci (Mk 10, 22). Svoj majetok a všetky dobrá, ktoré dosiahol, považoval za veľké hodnoty. Taktiež si pravdepodobne cenil aj svoje postavenie bohatého a spravodlivého muža, ktorého ľudia prirodzene rešpektovali. Aby nasledoval Ježiša, musel by sa vzdať nielen svojich peňazí, ale aj pripútanosti k svojej dobrej povesti.

Existujú mnohé bohatstvá, ktoré môžu byť vážnou prekážkou našej túžby nasledovať Ježiša. Niektorí z nás môžu považovať za veľké bohatstvo svoje spoločenské postavenie. Iní si môžu vysoko ceniť úroveň svojho vzdelania alebo nejaký talent alebo schopnosť, v ktorej vynikajú. No Ježiš nás žiada, aby sme sa ochotne vzdávali všetkého, čo by sme si mohli vážiť viac než jeho a čo by sa nám tak mohlo stať prekážkou. Taktiež nás žiada, aby sme boli ochotní „piť z kalicha“, z ktorého pil aj on – z kalicha utrpenia a pohŕdania (Mk 10, 39).

 

Modlitba: Pane Ježišu, keď hľadím na tvoj kríž, vidím, že prijímaš nielen telesné utrpenie, ale aj urážky, nenávisť a odmietnutie. Pomôž mi ceniť si teba a tvoje kráľovstvo viac než všetko ostatné. Pomôž mi nebyť na svoje bohatstvá naviazaný. Daj mi ochotu vzdať sa ich, keď ma o to požiadaš. Pane, verím, že nič nie je cennejšie než spása, ktorú si mi vydobyl.

 

On „sa naňho pozrel s láskou“

Zdá sa ti, akoby bol Ježiš vo svojej výzve zriecť sa bohatstiev príliš tvrdý či neoblomný? Ak áno, tak sa pozri na ďalšie podrobnosti, ktoré Marek zahŕňa do tohto rozprávania. Potom pochopíš, že Ježiš nevidí svet čiernobielo. On neodmieta ľudí, ktorých oddanosť je rozpoltená. On vie, že všetci vo svojom vnútri prežívame urputný boj medzi jeho kráľovstvom a svetom, ktorý je okolo nás. Vie, že prežívame tisíce vnútorných konfliktov. A veľakrát sa naraz vynoria hneď viaceré! Ježiš vie, aké je toto povolanie občas náročné, a vo svojom rozhovore s mladíkom a neskôr s Petrom a ostatnými učeníkmi to jasne dáva najavo.

Všimni si, ako Ježiš na tohto mladíka hľadel: „s láskou“ (Mk 10, 21). To je na Markovo evanjelium nezvyčajný detail. Marek väčšinou nenecháva Ježišovu lásku vyjsť na povrch. No teraz ju zachytáva. Ani tým však ešte nekončí. Ježiš sa druhý raz „pozrel“ na svojich učeníkov, keď ich varoval pred zvodmi bohatstva. Najskôr sa po nich „rozhliadol“, akoby chcel upútať ich pozornosť (10, 23). Potom, keď jeho učeníci vyjadrili svoj údiv, „Ježiš sa na nich zahľadel“ opäť a uistil ich, že „Bohu je všetko možné“ (10, 27).

Ak sa Ježiš pozrel s láskou na bohatého mladíka, o koľko viac lásky prechovával voči svojim učeníkom, ktorí sa preňho už toľkého vzdali! Ježiš sa im to nesnažil robiť ešte ťažším. On vedel, ako veľmi ho túžia nasledovať, a vedel aj to, ako veľmi zápasia s vlastnými vnútornými konfliktmi.

A presne takto hľadí aj na nás. Preto ti deň čo deň ponúka svoju milosť a dáva ti možnosť kráčať spolu s ním. Nikdy nezabudni, že na teba hľadí s nekonečnou láskou, nehou a pochopením.

 

Modlitba: Pane, ďakujem ti, že na mňa hľadíš s láskou. Ďakujem ti za súcit a trpezlivosť so mnou! Viem, že žiadnym svojím činom ťa nemôžem prinútiť, aby si ma prestal milovať. Uč ma, Ježišu, zotrvávať ti nablízku tak, ako si nablízku ty mne. Pomôž mi naučiť sa, ako mám každý deň pri modlitbe utíšiť svoje srdce, aby som tak mohol spoznať radosť z toho, že ma vidíš a miluješ ma.

 

Na rozjímanie

1. Predstav si, že si dobrým priateľom toho bohatého mladíka. Počas prechádzky ho zbadáš sedieť na kraji cesty s hlavou v dlaniach. Vyzerá smutný. Spýtaš sa ho, čo sa stalo, a on ti povie o svojom stretnutí s Ježišom. Čo by si mu poradil?

 

2. Dokážeš presne určiť okamih, keď si cítil, že ťa Ježiš povzbudil alebo potešil, keď si stál zoči-voči nejakému zápasu na svojej ceste učeníctva? Vyhraď si na to nejaký čas a napíš to ako príbeh. Takto sa k tomu budeš môcť vrátiť, keď budeš stáť pred ďalším konfliktom. Nech ťa vtedy posilní spomienka na túto chvíľu.

 

Poď za mnou

Niet väčšieho povolania, ako je Ježišovo povolanie k učeníctvu. Je to povolanie, ktoré od nás nevyžaduje nič menšie než celý náš život. No hoci toto povolanie od nás vyžaduje celé naše ja, je to zároveň to najnaplňujúcejšie povolanie, aké môžeme dostať. Je to tak preto, lebo aj keď Ježiš žiada, aby sme ho nasledovali so všetkým, čo máme, tiež nám sľubuje, že nám dá všetko, čím je on sám: aby nám pomohol, dá nám všetku svoju lásku, všetok svoj súcit a všetku svoju milosť. Kiež všetci odpovieme úprimným „áno!“ vždy, keď ho začujeme, ako nám hovorí: „Príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 21).