Povolaný vstúpiť do živej viery

Niet naplňujúcejšieho povolania

Leo Zanchettin

V prvom článku sme sa pozreli na to, ako Ježiš svojich apoštolov a niekoľkých ďalších učeníkov povolal vstúpiť do dôverného vzťahu s ním – pozreli sme na to najmä na pozadí  rozdielneho prístupu k zástupom, ktoré k sebe často pritiahol. Videli sme, ako Ježiš svojich nasledovníkov nazval svojimi „bratmi a sestrami a matkou“, členmi svojej vlastnej rodiny (Mk 3, 35). Takýto vzťah chce mať s každým jedným z nás.

Teraz sa pozrime na dvoch ďalších ľudí, ktorí vyčnievali zo zástupu: ženu trpiacu krvotokom a predstaveného synagógy menom Jairus (Mk 5, 21 – 43). V oboch týchto situáciách vidíme zástup ľudí preukazujúci nedostatok viery a jedného človeka, ktorého viera mu dodáva odvahu obrátiť sa na Ježiša, načiahnuť sa k nemu a zakúsiť jeho uzdravujúci dotyk. A vidíme aj Ježiša, ktorý na jeho vieru odpovedá svojím súcitom a láskou – rovnako, ako odpovie aj na našu vieru.

 

Portrét hlbokej viery

Príbeh o žene trpiacej krvotokom sa začína chaotickou scénou: zástupom ľudí, ktorý sa tlačí na Ježiša a strká doňho, kým on sa snaží dostať k Jairovmu domu. Paradoxne sa zdá, že bez ohľadu na to, ako blízko sa títo ľudia k Ježišovi dostanú, bez ohľadu na to, aký kontakt s ním majú, nik z nich nezažije žiadne uzdravenie (Mk 5, 30 – 31). Akoby nechápali, kto v skutočnosti je. Zdá sa, akoby s ním zaobchádzali len ako s jednou z mnohých slávnych osôb. Akoby len patril medzi celebrity, ktoré aj dnes priťahujú zástupy „obdivovateľov“ – ľudí, ktorí však v skutočnosti chcú len druhým povedať, že sa dotkli nejakej filmovej hviezdy.

No jeden človek sa chcel Ježiša dotknúť z úplne iného dôvodu: bola to istá žena s nevyliečiteľnou chorobou, ktorá jej spôsobovala veľké utrpenie. Táto žena prišla s vierou za Ježišom. Vedela, že prišiel od Boha a verila v jeho moc uzdravovať. A tak, keď sa dotkla jeho plášťa, „hneď prestala krvácať“ (Mk 5, 29).

 

„Dcéra“

Táto žena sa odlišovala aj čímsi iným: pre svoj zdravotný stav bola rituálne nečistá. Mojžišov zákon uvádza, že každá žena v jej situácii zostáva nečistá (pozri Lv 15, 25), až kým jej krvácanie neprestane. To znamená, že sa nemohla chodiť klaňať Bohu do chrámu ani sa modliť v synagóge a musela si dávať pozor, s kým alebo s čím prichádza do kontaktu.

Predstav si, aká izolovaná a osamelá sa musela cítiť táto žena – a to celé roky! Museli si pri nej dávať pozor aj jej manžel a deti. Ľudia v jej dedine sa jej pravdepodobne vyhýbali podobne, ako sa vyhýbali malomocným.

Práve preto je tento zázrak naozaj výnimočný. Ľudia iste nečakali, že by žena v jej rozpoložení mohla dostať od Boha nejaké zvláštne milosti, nieto ešte byť uzdravená! Celé tie roky v izolácii a hanbe, nehovoriac už o bolesti, ktorú pretrpela – to všetko bolo v jednom okamihu preč. A všetko to nahradilo jedno Ježišovo slovo: „Dcéra“ (Mk 5, 34). Jediný dotyk Ježišovho plášťa, jedno jednoduché gesto viery a Ježiš ju prijal a stala sa súčasťou jeho rodiny (3, 31 – 35). Nikto iný zo zástupu v ten deň nič také nezažil, no ona áno: ona, „nečistá“ žena, ktorá mala odvahu vystrieť s vierou svoju ruku.

 

Modlitba: Pane Ježišu, toľkokrát som sa pre svoje hriechy a obavy či náročné situácie cítil nehodný predstúpiť pred teba. Niekedy sa cítim taký nečistý, až sa bojím, že ma odmietneš. Alebo sa sústreďujem len na svoju vinu a zabúdam na tvoje milosrdenstvo. No táto žena ukazuje, ako reaguješ, keď si niekto vynúti tvoj dotyk. Ty takýchto ľudí prijímaš. Uzdravuješ ich. Nazývaš ich svojimi deťmi! Pane, s akou radosťou počúvam, keď tieto slová hovoríš mne! Daj mi dosť odvahy a pokory na to, aby som sa ťa takto dotkol!

 

Obraz pokornej viery

Kým žena trpiaca chorobným krvotokom patrila medzi tých najizolovanejších a najodvrhnutejších ľudí v Izraeli, Jairus bol na tom úplne opačne. Bol predstaveným synagógy, takže bol váženým a vyhľadávaným členom svojho spoločenstva. Každý ho poznal a vzhliadal k nemu ako k človekovi, ktorý sa tešil zo zvláštnej Božej priazne.

No napriek svojmu spoločenskému postaveniu bol Jairus v podobnej núdzi – a bol i rovnako pokorný – ako žena, ktorú Ježiš práve uzdravil. Marek hovorí, že „len čo [Jairus Ježiša] zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil“ za svoju umierajúcu dcéru (Mk 5, 22 – 23). Netrval na nejakých ceremóniách ani si nezakladal na svojom postavení predstaveného synagógy. Ako tam tak kľačal naprostred cesty a prosil Ježiša, vyzeral pravdepodobne trochu zvláštne.

No na tom mu nezáležalo. Aj on sa predral cez zástup podobne ako žena trpiaca na krvotok. Prekonal spoločenské konvencie a nedbal na svoju popularitu a postavenie. Jeho dievčatko bolo v ohrození života a on veril, že len Ježiš ho môže uzdraviť.

 

Neboj sa, len ver

Jeho príbeh sa podobá príbehu spomínanej ženy aj v iných veciach. Aj tu je prítomný zástup, ktorý akoby celkom zabudol na Ježišovu moc uzdravovať. Tentoraz ho tvoria ľudia, ktorí sa zhromaždili po správe, že Jairova dcéra zomrela. Tento zástup robil „rozruch“; všade sa totiž ozýval „plač a veľké bedákanie“ (5, 38). Samozrejme, na trúchlení nad smrťou dieťaťa nie je nič zlé, no ich trúchlenie sa rýchlo zmenilo na „výsmech“ po tom, čo im Ježiš povedal, že dievča nezomrelo, iba spí (porov. 5, 40). Vytvorili atmosféru neviery a bez zábran zosmiešňovali toho, ktorý na nich práveže naliehal, aby mali vieru.

Je tu prítomná aj obava z rituálneho znečistenia. Židovský zákon zakazoval ľuďom dotýkať sa mŕtvoly – ak nešlo o príbuzných alebo to nebolo nevyhnutne potrebné na pochovanie mŕtveho človeka (pozri Nm 19, 11 – 13). Podľa všetkého Ježiš nemal vstupovať do izby mŕtveho dievčaťa, no on to aj tak urobil. Vzal toto dievča za ruku a svojím slovom do nej vdýchol život. Podobne ako pri žene s krvotokom, aj teraz Ježiš dopustil, aby sa pre obnovu niečieho života sám „znečistil“.

 

Modlitba: Pane, každý deň stojím zoči-voči hluku sveta, ktorý sa ti smeje a zosmiešňuje ťa. Podobne ako skupina trúchliacich, ktorú si stretol, aj ja sa stretám s prostredím neviery, ktoré sa mi snaží povedať, že tebe na tom nezáleží, nestaráš sa o mňa alebo mi nepomôžeš. Pomôž mi verne prichádzať k tebe deň čo deň pri modlitbe, aby som tak dokázal upriamiť srdce na teba a tvoje prisľúbenia. Pane, utíš iné hlasy a dovoľ mi začuť tvoje slová útechy a uistenia: „Neboj sa; len ver“ (Mk 5, 36).

 

Na rozjímanie

1. „Jeho učeníci mu vraveli: ,Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: »Kto sa ma dotkol?«‘“ (Mk 5, 31). Týmito slovami Ježišovi učeníci ukázali, že ešte nemajú silnú vieru. Svoje oči upierali na tlačiaci sa zástup, pričom im unikol odvážny čin viery ženy trpiacej na krvotok. A unikla im aj uzdravujúca sila, ktorú táto žena zakúsila. Spomenieš si na situáciu, keď ťa početný zástup alebo hlučné prostredie tak zmiatlo alebo vydesilo, že si nevnímal Ježišovu prítomnosť?

 

2. Ježiš začal svoje verejné účinkovanie ohlasovaním: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). V gréčtine je tu na výraz „kajajte sa“ použité slovko metanoeite. Áno, jedným z významov slova metanoia je poprosiť o odpustenie vlastných hriechov. No iným významom je aj zmena srdca, odvrátenie sa od starých spôsobov zmýšľania. Presne toto urobil Jairus aj žena trpiaca krvotokom: vďaka svojej viere v Ježiša dokázali myslieť a konať inak než zástup okolo nich. Prichádza ti na um nejaká oblasť v tvojom živote, v ktorej ťa Ježiš volá myslieť alebo konať inak? Potrebuješ v nejakej situácii vystúpiť zo zástupu a pohnúť sa iným smerom?

 

3. Žene trpiacej krvotokom Ježiš povedal: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 5, 34). A Jairovi povedal: „Neboj sa, len ver!“ (5, 36). Táto žena aj Jairus ukázali, že viera nie je len o prijímaní určitých právd vierouky; veriť znamená aj žiť a konať podľa nich. Znamená to veriť, že Pán je hodný našej dôvery, aj keď to znamená, že musíme občas zariskovať a vo viere vykročiť. Váhaš s podstúpením nejakého rizika kvôli Pánovi? Možno váhaš, či mu máš nejakým spôsobom začať slúžiť, deliť sa o radostnú zvesť alebo sa postarať o niekoho v núdzi? Stráv dnes nejaký čas v modlitbe a porozprávaj sa o tom s Ježišom. Čo ťa žiada urobiť?