Boh, ktorý trpezlivo počúva

Ako sa Pán so mnou stretol v mojom žiali

Anne Turnerová

 Zhlboka som si vzdychla, keď na mňa v sprche dopadol prúd teplej vody. Bolo dobré mať pre seba pár tichých chvíľ, kým na obe dcéry dozeral môj manžel. No tých pár minút prerušil manželov hlas. „Volá tvoj otec.“ „Ale no tak,“ pomyslela som si. „Ešte pár minút!“ No cítila som, že niečo asi nie je v poriadku. Otec mi volával zriedka. V spojení sme zostávali prostredníctvom pravidelných týždenných telefonátov s mamou. Rýchlo som teda vyšla zo sprchy.

„Mám zlé správy,“ povedal otec. „Tom mal strašnú nehodu. Práve sme sa vrátili z nemocnice.“ Potom nastalo ťaživé ticho. „Tom zostal v nemocnici?“ opýtala som sa. „Nie, Anne, je mi to ľúto…“ Odrazu som si uvedomila, čo sa deje. Potom som už len kričala a vzlykala do telefónu. Môj šestnásťročný brat, ktorý mal v mojom srdci úplne výnimočné miesto, zomrel.

 

Blízke puto

Tom bol najmladším zo šiestich detí, ja som bola zasa druhá najstaršia. Veľmi rada som bola jeho staršou sestrou. Často som naňho dozerala, keď sa cez leto hral vonku. Vždy som sa ho snažila chrániť a keď mu hrozilo nejaké nebezpečenstvo, okamžite som ho schmatla a vzala preč.

Tom bol pokojný človek. Hoci bol medzi nami šesťročný rozdiel, mali sme vzťah ako najbližší priatelia. Mnohé popoludnia sme trávili tým, že sme len tak spolu sedeli a rozprávali sa. A niekedy sa naše rozhovory obrátili k Bohu a k našej viere. Príbehy o Ježišovi a o Božej láske sa do našich rozhovorov dostávali celkom prirodzene. Dokonca som mu povedala aj o silnom duchovnom zážitku, ktorý som prežila pri svojej birmovke – o čom som povedala málokomu.

Keď som odišla na univerzitu a potom sa vydala a usadila, bolo ťažké zostávať s ním v kontakte, hoci sme si písali listy a boli sme spolu, keď som prišla domov k rodičom na návštevu. Vedela som, že Tomove roky dospievania boli búrlivé a turbulentné. Mal veľké problémy v škole a niesol to dosť ťažko. Mal veľa priateľov, no práve spolu s nimi sa zvykol dostávať do problémov. Keď boli spolu niekde von, veľa pili.

Ja som bola po celý ten čas zaneprázdnená svojou úlohou mladomanželky a mladej mamičky. Popritom som si ešte dokončovala školu, aby som sa mohla stať zdravotnou sestrou. Keď som prišla k rodičom, počúvala som príbehy o tom, ako sa Tom dostáva do vážnych problémov. Zdalo sa, že nech sa všetci snažia, ako chcú, nikto naňho nemá dosah. Cítila som sa zmätená, smutná a bezmocná. Keď sme prišli na návštevu, Tom bol veľmi tichý. Stále sme si však spoločne užívali hranie hier a čas strávený s rodinou pri stole. Dokonca som ho vtedy videla aj usmievať sa. Keď som odchádzala, vždy sme sa objali a povedali si, že sa máme veľmi radi. No bol v ňom aj akýsi smútok. Vycítila som, že naša blízkosť sa vytratila. Mohla som sa jedine modliť, aby ho Boh nejako ochránil.

 

„Bol ušetrený“

Na konci druhého stupňa základnej školy Tomov život konečne nabral dobrý smer. Bol hrdý na prácu, do ktorej chodil po škole, a po množstve práce na sebe a podpory, ktorej sa mu dostalo, sa začali jeho známky zlepšovať. No stačila jedna noc a všetko sa zmenilo – jedna osudná noc a alkohol, ktorý mu tak často spôsoboval problémy.

Tom bol v tú noc na nejakom večierku. Priveľa toho vypil a kráčajúc domov nejako zakopol a spadol. Kým ležal na ceste, prešlo ho auto. Rýchlo ho priviezli do nemocnice, no lekári ho nedokázali zachrániť.

Keď mi na druhý deň ráno o tom otec povedal, cítila som, ako ma tlačí k zemi nesmierna ťažoba. Mala som problém dýchať. No potom som odrazu začula, ako sa ma cez ten zmätok a úzkosť dotýka nejaký vnútorný hlas: „Bol ušetrený od života plného utrpenia a teraz je v pokoji.“ Ten hlas bol silný a jasný a vlial do mňa nepremožiteľný pocit útechy. Vedela som, že sa mi prihovoril Boh, a tomu, čo som počula, som uverila.

Útecha, ktorú mi pred rokmi priniesli tie slová, nikdy neoslabla. Okrem toho sme krátko po Tomovej smrti zistili, že sem-tam chodieval do kostola. Nechal si aj škapuliar, ktorý som mu darovala – mal ho zavesený nad posteľou. Tieto veci priniesli môjmu zlomenému srdcu istú útechu. Tom sa neprestal snažiť hľadať Boha.

 

Trpezlivý Boh

To všetko sa udialo pred viac než štyridsiatimi rokmi a Tom mi odvtedy chýba. Niekedy to bolo veľmi bolestivé, no viera tie prázdne miesta zaplnila. Ten pocit túžby schmatnúť ho, držať a ochrániť nikdy nepominul. Hoci som verila tomu, že Tom bol naozaj uchránený od života naplneného utrpením, predsa ma celé roky prenasledovali mnohé otázky. Prečo musel byť vyslobodený takto? Nemohol ho Boh od toho ušetriť bez toho, aby sme my museli prežiť toľko bolesti?

Kým som – často v slzách i s hnevom – zápasila s týmito otázkami, Boh mal so mnou veľkú trpezlivosť. Viem, že Ježiš sedel po celý ten čas pri mne. Neodsudzoval ma, keď som ako šialená vykrikovala a hádzala sa o zem. Len tým, že tam sedel a súcitne a s veľkým pochopením ma počúval, mi dával najavo, že je to v poriadku. On vie, že práve toto pri trúchlení potrebujeme všetci: bezpečné miesto, kde môžeme vyjadriť to, čo je v našom srdci.

I dnes som Bohu vďačná za to, že sa mi prihovoril vo chvíli mojej najhlbšej bolesti. A som mu ešte vďačnejšia za to, že ma neustále utešuje a uisťuje. Hoci ešte úplne nechápem úlohu utrpenia a žiaľu v Božom pláne, verím, že keď raz uvidím Pána z tváre do tváre, tak to pochopím. Teším sa na deň, keď opäť uvidím svojho brata usmievať sa, keď si ho opäť budem môcť podržať a deliť sa s ním o Božiu lásku.

Dovtedy budem mať oči pevne upreté na nebo a budem sa pevne držať svojej viery, že Boh, ktorý každého z nás hlboko miluje, kráča s nami na každom kroku našej cesty.