Páter na koni
Eusebio Kino, patrón pohraničia
Patrick McGovern
Objavitelia, ktorí sa pred stáročiami vydali do Nového sveta, potrebovali veľkú dávku odvahy, aby zmapovali krajinu, ktorú neskôr nazvali Amerikou. Terén bol často drsný a neľútostný, počas nekonečných dní na ceste sa človek mohol cítiť osamelo a vzťahy s pôvodnými obyvateľmi Ameriky boli napäté. Nie, objavovanie nebolo pre slabé srdce ani telo.
Medzi týmito prvými objaviteľmi však vynikal svojou vierou aj odvahou jeden muž: jezuitský kňaz Eusebio Kino. Zatiaľ čo väčšina objaviteľov prišla Nový svet kolonizovať, páter Kino ho prišiel evanjelizovať. Zatiaľ čo väčšina ľudí hľadala spôsoby, ako sa obohatiť na úkor domorodcov, páter Kino hľadal spôsoby, ako sa s nimi podeliť o svoje bohatstvo – najmä o bohatstvo duchovné, no aj o bohatstvo svojich skúseností.
Muž s poslaním
Kino sa narodil v roku 1645 v dedine Segno v dnešnom severnom Taliansku. Vzdelanie získal na jezuitskej univerzite v Trente a už v ranom veku sa zdokonaľoval v matematike a prírodných vedách. Pochádzal zo šľachtickej rodiny a mohol viesť pohodlný život profesora v Európe. Vážna choroba počas vysokoškolského štúdia však dramaticky zmenila jeho životnú dráhu. Na hranici života a smrti zložil sľub svojmu patrónovi, jezuitskému misionárovi Františkovi Xaverskému. Sľúbil, že ak sa uzdraví, bude nasledovať jeho príklad a vstúpi do Spoločnosti Ježišovej. Kino sa skutočne uzdravil a v novembri 1665 vstúpil do jezuitskej formácie.
Príbeh Kinovho povolania bol však určite hlbší a netvorila ho len táto jedna epizóda vyjednávania so svätcom. Ale ako vám povie každý jeho životopisec, vypátrať informácie o Kinovom duchovnom živote je ťažké, ak nie celkom nemožné. Málokedy hovoril o sebe alebo o tom, ako prežíval svoj vzťah s Pánom. Zdá sa, že sa uspokojil s tým, že jeho činy hovorili samy za seba.
A činy mu teda nechýbali. Eusebio Kino bol od začiatku svojho jezuitského života mužom s jasným poslaním. Nadriadeným povedal o dávnej túžbe ísť na Ďaleký východ ako evanjelizátor podobne, ako tam kedysi šiel František Xaverský. Oni sa však rozhodli, že ho namiesto toho pošlú s dvojitým poslaním do Ameriky, do „Nového Španielska“: mal preskúmať dané územie a šíriť tam evanjelium.
V roku 1693 prišiel do Mexika, kde sa pripojil k misionárskej výprave do oblasti Baja California. Ničivé sucho prinútilo misionárov vrátiť sa do Mexika. No zakrátko sa Kino opäť vydal na cestu – tentoraz do oblasti Pimería Alta, ktorá sa rozprestierala na území dnešnej Arizony a mexického štátu Sonora. Bol to domov Pimov, národa, ktorý sa zaoberal poľnohospodárstvom a osídľoval brehy riek Salt a Gila.
Zmierovanie prioritou
Páter Kino strávil v tomto regióne takmer dvadsaťpäť rokov, počas ktorých danú oblasť skúmal a hlásal v nej evanjelium. Na koni prešiel tisíce kilometrov, robil prieskum krajiny a kreslil mapy celej tejto oblasti. Spriatelil sa s obyvateľmi kmeňa Pima a oboznámil ich s európskym poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Práve vďaka tomuto priateľstvu a úcte sa mohol s nimi podeliť o radostnú zvesť o Kristovi. A vďaka tomuto priateľstvu ho ľudia dokázali prijať nie ako dobyvačného kolonistu, ale ako svojho partnera a brata.
Páter Peter Neeley zo spoločenstva Kino Border Initiative (slov. Kinova pohraničná iniciatíva), sídliaceho v Nogales v Arizone, opísal Kinov prístup k evanjelizácii takto: „Nevytváral kultúru mečom, delom alebo mušketou. Robil to pomocou svojej vlastnej duchovnosti. Snažil sa zmierovať. Znepokojovali ho ľudia, ktorí nepoznali evanjelium.“
Kino zdôrazňoval, že evanjelizovať „sa nedá ani dobre, ani dostatočne, keď si sedíme na stoličke a prikazujeme podriadeným alebo zástupcom indiánov, aby robili to, čo by sme mali robiť my osobne, keď si spolu s nimi znova a znova sadáme na ich hlinenú dlážku“.
Skutočnosť, že Kino pokrstil viac ako štyritisíc ľudí, svedčí o jeho múdrom prístupe a očividnej láske k ľuďom, ktorých evanjelizoval. Okrem toho, že ich pokrstil, v celom regióne založil dvadsaťštyri misií: miest, kde mohli spoločne prežívať svoju vieru v spoločenstve. Ba čo viac, Kino si zaumienil a dbal na to, aby so všetkými z nich zostával v kontakte – vďaka čomu bol neustále na cestách. Tak si vyslúžil prezývku „páter na koni“.
Hľadanie nových ciest
Okrem evanjelizačnej a pastoračnej činnosti Kino vynikal aj ako odborný kartograf. Cesty, ktoré prešiel, a krajiny, ktoré zmapoval, nie sú len sprievodcami po fyzických miestach, ale aj svedectvami jeho viery. Jeho spaľujúca túžba zdieľať Krista ho nútila zdolávať predtým nepreskúmané kraje a sledovať chodníky naprieč oblasťou Pimería Alta.
Celkovo Kino pokryl – a zmapoval – oblasť porovnateľnú s rozlohou Slovenska. Staré cesty, ktoré objavil, a nové, ktoré vytýčil, sa stali sieťou, ktorá prepojila región, zintenzívnila obchod a ešte viac posilnila evanjelizačné pôsobenie medzi domorodými obyvateľmi. Mnohé z týchto ciest ešte stále existujú v podobe moderných ciest a diaľnic.
V marci 1711 sa Kino vydal na svoju poslednú cestu do mestečka Magdalena v mexickej Sonore, aby tam posvätil novú kaplnku. Počas obradu mu prišlo zle a krátko nato zomrel. Dnes sa toto miesto nazýva Magdalena de Kino. Krypta a pamätník venované pátrovi Kinovi každoročne priťahujú tisíce pútnikov.
Vzor pokory
V návštevníckom centre budovy Kapitolu Spojených štátov amerických stojí sedemmetrová bronzová socha otca Eusebia Kina. Je súčasťou zbierky Národnej sochárskej siene. V roku 1965 bol vybraný ako jedna z dvoch osôb, ktoré reprezentujú štát Arizona.
Otec Ernest Burrus vo svojom príhovore pri príležitosti odhalenia sochy povedal, že hoci Kino „preskúmal a osídlil takú obrovskú oblasť, ani raz nedal svoje meno žiadnej jej časti – ani najmenšiemu zálivu, ani najnepatrnejšiemu kopcu“. Práve absencia pýchy umožnila Kinovi správať sa k obyvateľom kmeňa Pima s úctou a nadviazať s nimi priateľstvo. Priateľské a úctivé zaobchádzanie s druhými prekonáva každý hriech a zdroj rozdelenia. Je to priateľstvo, ktoré zjavuje Kristovu lásku bez ohľadu na protivenstvá, ktorým musí čeliť.