Páter Pio, streľba a ja

Tento pokorný rehoľník mi pomohol odovzdať svoj žiaľ Pánovi

Jennifer Hubbardová

 Počas posledných deviatich rokov sa mi často stáva, že moju pozornosť upúta nejaký úryvok z Písma alebo príbeh zo života niektorého svätca a hlboko sa dotkne môjho srdca. Často sa mi pritom stáva aj to, že na daný úryvok alebo na daného svätca narážam stále znova a znova, či už v nejakej duchovnej literatúre, ktorú čítam, alebo počas svätej omše či v bežnom živote. Naučila som sa, že Boh mi chce takto vštepiť do srdca nejaké dôležité ponaučenie a uistiť ma o svojej láske. Mojžiš mi pomohol nadobudnúť sebadôveru. Dávid ma naučil dôverovať. Peter mi ukázal silu odpustenia.

Keď ma teda Slovo medzi nami požiadalo, aby som napísala článok o Pátrovi Piovi, vôbec ma neprekvapilo to, že som jeho meno uvidela medzi témami, ktoré mal môj syn na druhý deň preberať na náboženstve. A nepovažovala som za náhodu ani to, že som v ten istý večer prepla televízor na kanál, ktorý vysielal film o tomto kapucínovi. Mal sklonenú hlavu, no jeho oči a ruky boli pozdvihnuté k nebu v geste odovzdanosti. Jeho uprený pohľad ma uchvátil.

Ó, ako dobre som poznala tento postoj! Z času na čas som v takomto rozpoložení bola aj ja: hlava mi sťažka spočívala na mojich skrčených ramenách, ruky som mala pozdvihnuté k nebu a kolená mi tŕpli od kľačania na drevenom kľakadle. V tejto pozícii som prosila o uzdravenie zo srdcervúcej straty môjho malého dievčatka Catherine, ktoré 14. decembra 2012 zomrelo pri streľbe na základnej škole v Sandy Hook.

Zastavila som ovládačom program a hľadela som na ten obraz s myšlienkou: „Čo priviedlo na kolená teba?“

 

Hlboká detská viera

Francesco Forgione sa narodil v máji 1887 v južnom Taliansku. Jeho rodičia boli roľníci a Francesco bol druhé z ich piatich detí. Bol taký zbožný, že sa Pánovi zasvätil už ako päťročný chlapec. Ako desaťročný sa snažil vstúpiť ku kapucínom, no nebol prijatý, pretože nemal patričné vzdelanie. Bol sklamaný? premýšľala som. Alebo sa poľahky odovzdal do Božej vôle?

Nech si už o tomto nezdare Francesco myslel čokoľvek, jeho otec sa nevzdal. Namiesto toho odišiel do Ameriky, aby si našiel prácu a zarobil peniaze na synovo školné. O päť rokov neskôr Francesca prijali do rádu ako novica. Prijal meno Pio z úcty k svätému pápežovi Piovi I. a v roku 1904 zložil jednoduché sľuby. Obzvlášť ho priťahoval sľub chudoby, ktorý žil naplno – až tak, že občas sa postil tak veľmi, že ho do izby museli odnášať jeho spolubratia.

 

Trpiaci služobník

Pio nemal nikdy pevné zdravie a v dôsledku pôstov bolo jeho zdravie ešte krehkejšie. No hoci ho v živote sprevádzali mnohé choroby, všetku energiu venoval kňazským povinnostiam, najmä spovedaniu. Chýr o jeho svätosti sa šíril a v dôsledku toho k nemu prúdili zástupy ľudí, túžiacich vyliať si dušu pred láskavým pátrom.

Približne v čase jeho vysviacky (1910) sa u Pia objavili prvé známky stigiem, ktoré mal nosiť po celý zvyšok života. Na jeho rukách, nohách i boku sa objavili rany. Pio sa ich snažil ukryť, no časom začali byť čoraz nápadnejšie. V roku 1918 začali jeho rany krvácať a zanechávali trvalé stopy. Sprevádzala ich trýznivá bolesť a emocionálne muky. A akoby nestačilo už toto pozemské utrpenie, Pio musel často bojovať s démonmi, ktorí ho trápili a mučili, pričom mu občas zostávali na zbitom tele modriny a rany.

No napriek stigmám, vysiľujúcim chorobám a trápeniu zlých duchov zostával Pio pevný vo svojich kňazských povinnostiach. A táto pevnosť prinášala ovocie. Prúdili k nemu tisícky ľudí. Čakali celé hodiny, aby mohli byť na jeho svätej omši, aby mu mohli vyznať svoje hriechy a poprosiť ho o modlitbu za uzdravenie tela i duše. A on sa od nikoho z nich neodvrátil.

Povesť o jeho svätosti sa šírila čoraz ďalej. Máme mnoho príbehov o jeho schopnosti čítať v ľudských dušiach, o jeho bilokáciách a zázračných uzdraveniach. V niektoré dni spovedával aj viac než dvanásť hodín. V iné dni prijímal napohľad nekonečný prúd návštevníkov, medzi ktorými boli miestni sedliaci, pútnici z celej Európy i kňazi a biskupi z celého sveta. Čerpajúc azda aj z vlastnej skúsenosti im často na záver povedal slová, ktoré sa stali akýmsi jeho mottom: „Modli sa, dúfaj a nerob si starosti. Robiť si starosti je zbytočné. Boh je milosrdný a on vypočuje tvoju modlitbu.“

No napriek všetkej tejto službe ľuďom Pio chápal, že prinášať úľavu trpiacim má celé Kristovo telo, nielen jeden človek. On mal zohrať svoju úlohu, no svoje miesto mali aj lekári, terapeuti a vedci. Preto začal stavať nemocnicu, ktorá by sa starala o zranených a trpiacich, ktorí k nemu prichádzali. Túto nemocnicu otvorili v roku 1956 a nazvali ju Dom úľavy trpiacim. Postupom času sa rozrástla a stala sa z nej špičková nemocnica v celoeurópskom meradle, pritom si však zachovala aj svoju katolícku identitu.

Páter Pio zomrel 23. septembra 1968, takmer presne päťdesiat rokov po tom, čo prvý raz dostal stigmy. Za blahoslaveného bol vyhlásený 2. mája 1999 a za svätého 16. júna 2002.

 

Dva obrazy

Po skúmaní života Pátra Pia som pochopila, prečo jeho obraz v televízii tak upútal moju pozornosť. Bol to muž, ktorý nesmierne trpel, a predsa bol odovzdaný Bohu a oddaný povolaniu, ktoré od neho dostal. Či už prežíval bolesti zo stigiem, ťažkosti spojené s tvrdým pôstom, náročné hodiny v spovednici či dokonca obvinenia zo sprenevery, ktorými ho osočovali, uchovával si svoju vľúdnu a priam detskú odovzdanosť Pánovi.

Keď pozerám na svoje fotky po tom, čo bola zabitá naša Catherine, vidím čosi iné. Mala som opuchnuté a červené oči od nedostatku spánku. Silene som sa usmievala a reč môjho tela dávala jasne najavo, že sa uzatváram pred svetom. Vidím človeka, ktorý sa ľuďom snaží ukázať to, čo si myslí, že chcú vidieť. Snažila som sa trúchliť tak, ako som si myslela, že by som to mala robiť – heroicky, stoicky, v súkromí.

No môj stoický žiaľ mi nepriniesol úľavu, v ktorú som dúfala. Zanechal vo mne pocit prázdnoty. Nedôverovala som Bohu, hnevala som sa neho a reptala som. Môj postoj v modlitbe nebol taký ako Piov – plný odovzdanosti. Až postupom času, vďaka vytrvalosti a veľkej dávke milosti od Pána som sa konečne dokázala odovzdať do jeho rúk.

 

Prísľub odpočinku

Niekedy ma ešte premôže zármutok a netrpezlivosť. Niekedy mám pocit, že táto cesta je príliš ťažká a mám pocit, že na ňu nie som dostatočne pripravená alebo že si to nezaslúžim. Premýšľam nad tým, že odídem od Pána a vyberiem si ľahší život. Viem, že keby som to urobila, hrozilo by mi zatvrdnutie srdca, no táto ťarcha a žiaľ sú jednoducho občas takmer neznesiteľné.

Požiadavku napísať článok o Pátrovi Piovi som dostala práve v čase, keď som bola v takomto stave. Napriek všetkým milostiam, ktoré Boh vylial na môj život – syna, ktorého smiech a odhodlanosť mi vyráža dych, útulok pre zvieratá, ktorý je poctou Catherininej nevinnosti, a príležitosti písať a hovoriť o tom, ako Boh pomáhal –, ma už začalo unavovať čakanie na deň, keď ma Boh oslobodí od mojej bolesti.

No pri stretnutí s týmto pokorným pátrom z Pietrelciny sa mi stalo čosi podobné, ako predtým pri stretnutí s Mojžišom a kráľom Dávidom: opäť som sa naučila, že som povolaná odovzdať sa Bohu a dôverovať, že môj Otec vie, čo potrebujem. On ma miluje a dá mi krásu svojej prítomnosti namiesto popola môjho zármutku. On ponúka mojej unavenej duši odpočinok a odpustenie hriechov. Keď si teraz začínam osvojovať tento postoj odovzdanosti, dôvera v Boha začína nahrádzať moju snahu robiť to, čo sa odo mňa „očakáva“, a ja konečne nachádzam pokoj.