Ja som si ťa vyvolil

Ježiš ťa povolal a volá, aby si bol s ním… naveky

Joe Difato

Kedy si počul ten najpôsobivejší príhovor? Možno ti napadne reč Martina Luthera Kinga „Mám sen“ („I have a dream“) z roku 1963, ktorá zaznela počas pochodu vo Washingtone.. Alebo reč, v ktorej Winston Churchill počas druhej svetovej vojny hovorí slová: „My proti nim budeme bojovať.“ Alebo azda reč Loua Gehriga, ktorou sa lúčil s baseballom so slovami: „Som tým najšťastnejším mužom na zemi.“

A možno ťa neoslovuje ani jedna z nich. Je dosť možné, že najpôsobivejší príhovor sa nám uchoval v Ježišovej „Rozlúčkovej reči“, ktorá zaznela pri Poslednej večeri (pozri Jn 13 – 17). Má len niekoľko kapitol, no jej slová zachytávajú celé poslanie Cirkvi. Jej jadrom sú slová: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene“ (Jn 15, 16).

Ježiš tieto slová povedal jednak preto, aby učeníkov uistil a povzbudil, no tiež preto, aby im objasnil poslanie, ktoré im dal. Chcel ich pripraviť na chvíľu, keď bude ukrižovaný a keď bude od nich vzatý. Vedel, že rozlúčka bude pre nich ťažká, a tak im povedal povzbudivé slová, ktoré im mali priniesť útechu a ukázať im, že to všetko má zmysel.

Počas tohto Pôstneho obdobia nám chce Ježiš povedať to isté, čo povedal svojim učeníkom pri Poslednej večeri. Chce nás presvedčiť, že si nás vyvolil, že nás ustanovil, aby sme napĺňali jeho poslanie, a že chce, aby sme vo svojom živote prinášali ovocie. Uprime teda svoje oči na Ježiša, nášho ukrižovaného Spasiteľa, a poprosme ho, aby sa týmito slovami prihovoril nášmu srdcu.

 

Pozadie príbehu

Skúsme najskôr pochopiť „kontext tohto príbehu“ v Jánovom evanjeliu. V tomto evanjeliu Ježiš stále znova a znova hovorí jednu vec: to, že nekoná svojvoľne. Robí len to, čo preňho pripravil Otec.

 

• Keď ho učeníci nabádali, aby niečo zjedol, Ježiš im odvetil: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34).
• Po tom, čo uzdravil muža, ktorý nemohol chodiť, Židom, ktorí mu odporovali, povedal: „Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn. Veď Otec miluje Syna a ukazuje mu všetko, čo sám robí; a ukáže mu ešte väčšie skutky ako tieto, aby ste sa čudovali“ (Jn 5, 19 – 20).
• Skupinke ľudí, ktorí v neho už takmer uverili, povedal: „Nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec. A ten, ktorý ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samého, lebo ja vždy robím, čo sa páči jemu“ (Jn 8, 28 – 29).
• Na konci svojho verejného účinkovania Ježiš vysvetlil svoje účinkovanie slovami: „Lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť“ (Jn 12, 49).
• A noc pred svojím umučením, na konci svojej modlitby adresovanej Otcovi, povedal: „Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať“ (Jn 17, 4).

 

Ježišove posledné hodiny

Spomedzi všetkých spôsobov, akými Ježiš ukázal svoje odhodlanie robiť len to, čo od neho chce Otec, sa nič nevyrovná udalostiam Zeleného štvrtku a Veľkého piatku. Aj počas týchto posledných hodín, keď jeho život visel na vlásku, si Ježiš vybral Otcovu vôľu.

Na Zelený štvrtok, lámuc chlieb so svojimi apoštolmi, ustanovil Eucharistiu a apoštolom prikázal, aby „toto robili“ na jeho pamiatku (pozri Lk 22, 19). Povedal to, hoci vedel, že títo muži ho opustia a on bude musieť niesť svoj kríž sám. Keď v tú noc učeníkom umýval nohy, umyl ich aj Judášovi, o ktorom vedel, že ho zradí. Je úžasné, že Ježiš sa napriek Judášovým plánom nikdy nepoddal hnevu alebo zatrpknutosti voči nemu.

Na Veľký piatok si Ježiš zachoval pokoj a dôveru v Boha, keď stál pred Pilátom, ktorý mal moc oslobodiť ho a zachrániť pred smrťou. Ba aj vtedy, keď visel na kríži, rozhodol sa vysloviť na adresu svojich vrahov len slová milosrdenstva: „Otče, odpusť im,“ modlil sa, „lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34).

Ježiš sa nikdy neodklonil od plánu svojho Otca. Pevne sa ho držal až do okamihu, keď mohol povedať: „Je dokonané“ (Jn 19, 30). Vykonal to, čo ho Otec poslal vykonať: „… položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (porov. Mk 10, 45).

 

Božské pozvanie

Cirkev učí, že každý z nás má slobodnú vôľu. A aj zo skúsenosti vieme, že všetci sa rozhodujeme sami. No Ježiš zároveň každému jednému z nás hovorí: „Nie ty si si vyvolil mňa, ale ja som si vyvolil teba“ (porov. Jn 15, 16). Ako môže byť pravdou jedno aj druhé? Pochopíme to, keď si povieme viac o Božom povolaní v našom živote.

Ježiš pri Poslednej večeri svojim učeníkom povedal, že si ich vyvolil, aby prinášali ovocie jeho kráľovstvu. Povedal im, že je to božské povolanie: zodpovedne sa chopiť diela, ktoré má Boh pre nás pripravené. No vieme tiež, že učeníci tomuto povolaniu neboli vždy verní. Judáš Ježiša zradil; Peter ho zaprel. A pri zatýkaní od neho ušli všetci apoštoli.

Ba apoštoli neboli úplne verní svojmu povolaniu ani po Turícach, teda po tom, čo ich Boh naplnil Duchom Svätým. Pavol a Barnabáš sa raz tak pohádali, že sa nakoniec úplne rozišli (pozri Sk 15, 36 – 40). A spomeňte si tiež, ako Peter istý čas s pohanokresťanmi zaobchádzal ako s druhotriednymi veriacimi (pozri Gal 2, 11 – 14).

Tieto príbehy jasne ukazujú, že Božie vyvolenie neruší našu slobodnú vôľu. Ukazujú nám, že Božie povolanie je pre nás pozvaním vyvoliť si každý deň Boha a jeho plán s naším životom. Je tiež jasné, že Boh si nevyberá len veľké a vznešené postavy, akými z nášho pohľadu sú Panna Mária alebo svätý Jozef. Ich aj mnohých ďalších si vybral ako „slabých“, „neurodzených“ a „tých, ktorí sú pokladaní za nič“ (1 Kor 1, 27 – 28). Vybral si každého jedného z nás, aby budoval svoju Cirkev tak, ako si každého jedného z nás vyvolil na to, aby sme sa tešili z jeho lásky a mali účasť na jeho božskom živote.

 

Všetci sme vyvolení

Toto je príbeh o mojom vyvolení. V máji 1971 som išiel na svoje prvé modlitbové stretnutie. Išiel som tam preto, aby som sa stretol s priateľom, ktorý zakúsil Božiu milosť, vďaka ktorej sa oslobodil od drog. Ako som tam tak spolu s ním sedel kdesi vzadu miestnosti, sledoval som, ako ľudia spievajú a nahlas vzdávajú chválu Ježišovi. Pripadalo mi to dosť čudné. Moja viera pre mňa vtedy znamenala pravidelne chodievať na svätú omšu a usilovať sa byť dobrý, aby som nešiel do pekla.

No ako som tam sedel a načúval spevu a chvále, pocítil som Božiu lásku novým, mocným spôsobom. Predstavil som si, ako Ježiš na kríži obetuje svoj život za mňa osobne. Vždy som v podstate vedel, že Boh ma miluje, no v tú noc som túto jeho lásku zakúsil v hĺbke svojho srdca. Bol to najlepší deň môjho života – a ostáva ním dodnes. V tú noc som pochopil, že Boh si ma vyvolil a že ma pobáda, aby som si ja vyvolil jeho. V tej chvíli sa môj život navždy zmenil. Chcel som pre Pána urobiť všetko možné; chcel som mu „prinášať ovocie“ (Jn 15, 5).

Som si istý, že Ježiš si vyvolil každého jedného z nás, áno, aj teba. Či už vieš určiť presný okamih, alebo nie, som si istý, že Ježiš si ťa vyvolil, aby si jemu a jeho Cirkvi prinášal ovocie. Ba Boh si ťa vybral skôr, než si sa narodil, a povedal: „Teba milujem. Teba som si vyvolil. Mám s tvojím životom veľké plány – plány, ktorými zbuduješ moju Cirkev a prinesieš mi dobré ovocie.“ A tak teraz, keď stojíme na prahu Pôstneho obdobia a tešíme sa na Veľkú noc, pouvažujme nad tým, ako môžeme prinášať dobré ovocie: v našich rodinách, farnostiach či medzi chudobnými. Vyvoľme si život pre Ježiša, život pre toho, ktorý si vyvolil nás.