Len sa tam ukáž… a buď prítomný

Ako prežiť nezaujímavé obdobia života

Mike Schmitz

Kto je najdôležitejšou a najvplyvnejšou osobou v tvojom živote? Možno niektorý z tvojich rodičov alebo tvoj manžel či manželka, alebo nejaký blízky priateľ. Môže to byť tvoj šéf či vedúci v práci, alebo teta či strýko, ktorý mal veľký podiel na tvojej výchove. Tipol by som si, že keby si dostal za úlohu odosobniť sa a odmyslieť si vplyv, ktorí mali daní ľudia na tvoj život, pravdepodobne by si dospel k záveru, že to boli celkom bežní ľudia. Pozrel by si sa na ich každodenný život a videl by si, že bol naplnený bežnými úlohami: nakupovaním potravín, prácou v zamestnaní, vozením detí zo školy a možno dobrovoľníckou službou vo farnosti. Neboli to žiadni superhrdinovia ani veľké, vplyvné a známe osobnosti. Boli to celkom bežní ľudia.

V tomto článku sa chcem pozrieť na to, ako v skutočnosti vyzerá rast v Pánovi. Myslím si, že keď ide o rast – keď ide o to stať sa človekom, akým sa máme stať podľa Božieho zámeru –, často zvykneme myslieť na prelomové okamihy. Zvykneme premýšľať nad hrdinskými chvíľami. Napríklad takými, ako keď nejaký športovec urobí v posledných sekundách zápasu niečo úžasné a jeho tím vďaka tomu vyhrá. Alebo keď tvoj obľúbený spevák vyhrá Superstar. No pozrime sa na to inak.

 

Uvažuj z dlhodobého hľadiska

Predstav si, že by si si vzal dovolenku a išiel do Disneylandu. Potom si predstav, že by sa ťa niekto v rôznych okamihoch tvojej dovolenky pýtal na jej rozličné chvíle a žiadal by ťa, aby si ich ohodnotil na škále od jedna do desať. Medzi tvojimi odpoveďami by pravdepodobne boli čísla z celej tejto škály. V jednej chvíli by si povedal: „To je určite desiatka! Práve sme boli na úžasnej krytej horskej dráhe s vesmírnou tematikou!“ No inokedy by si možno povedal: „To je tak na dvojku. Už štyri hodiny čakáme v rade na túto novú horskú dráhu v štýle star wars. Je nám už horúco a sme hladní.“ No potom by si sa vrátil do svojej hotelovej izby a zdriemol by si si a možno by sa tvoje hodnotenie vyšplhalo na číslo osem.

Na konci dovolenky by si sa potom spätne pozrel na všetky tie lepšie i horšie chvíľky a pravdepodobne by si dal celej dovolenke osmičku alebo deviatku. Pozrel by si sa späť a povedal by si, že to nebolo len za ten či onen okamih; bolo by to tvoje hodnotenie celej dovolenky.

Týmto chcem povedať len to, že nesmieme podceňovať význam nezaujímavých chvíľ či celých nezáživných období. Ak budeme celý ten čas čakať len na ďalší vrchol či zlatý klinec, nielenže nám unikne väčšina života, ale napokon nedokážeme rozpoznať ani tie vrcholy, keď konečne prídu.

 

Len sa ukáž…

Pozrime sa na príbeh obetovania Pána (pozri Lk 2, 22 – 38) a všimnime si rozdiel medzi vrcholnými okamihmi a každodenným životom. Tento príbeh nám hovorí o „vrcholných okamihoch“ dvoch ľudí. Prvým z nich je Simeon, starec, ktorý čaká na to, že Boh naplní svoje prisľúbenie a on pred smrťou uvidí Mesiáša. Svätý Lukáš nám rozpráva o dni, keď sa ten prísľub naplnil. A už je to tu! Toto je ten najlepší deň jeho života! A potom tu máme Annu, ktorá má osemdesiatštyri rokov. Aj pre ňu je tento deň najlepším dňom života.

A ako Lukáš opísal Annin život? Jej život sa spočiatku rozbehol sľubne. Vydala sa a žila so svojím manželom. Ten však po siedmich rokoch zomrel. A tak Anna prežila celé desaťročia ako vdova. Čo celý ten čas robila? Bola dňom i nocou v chráme. Našla Božiu prítomnosť a tak v nej zotrvávala – modlitbou a pôstom. Keby ste vtedy stretli Annu, asi by na vás neurobila veľký dojem. No Anna sa deň čo deň „ukazovala“ v chráme – prichádzala sa tam modliť. Nečakala na nejaký vrcholný okamih; len sa pravidelne ukazovala tam, kde mala byť.

Kde potrebuješ byť ty? Kam ťa Boh volá prísť? Kde sa máš „ukázať“?

 

…a buď prítomný

No nestačí sa len na danom mieste ukázať; potrebujeme tam byť aj vedome prítomní. Vieme, aké je to niekde sa ukázať, no popritom si priať, aby sme boli niekde celkom inde. Možno sa tak niekedy cítime aj pri svätej omši alebo pri modlitbe či azda pri pravidelnom rodinnom obede. No čo keby sme sa na danom mieste – nech to je kdekoľvek – nielen ukázali, ale aktívne sa zapojili do toho, čo sa tam deje? Čo keby sme len nepredstierali, že sa zapájame, ale by sme skutočne verili a boli presvedčení o tom, že sme práve tam, kde nás chce mať Boh?

Simeonov príbeh mi pripomína blahoslaveného Solanusa Caseyho, ktorý zomrel v roku 1957. Ako mladík rozlišoval povolanie ku kňazstvu a vstúpil do rádu kapucínov. No v štúdiu sa mu veľmi nedarilo. Napokon ho vysvätili ako „jednoduchého kňaza“. Mohol slúžiť svätú omšu, no nemohol verejne kázať ani spovedať. A čo teda robil? Otváral dvere na vrátnici. To bola jeho práca po celý zvyšok života – v každom kláštore, v ktorom žil. Sedel pri vchode a čakal na ľudí, ktorí prichádzali pozrieť a navštíviť ostatných bratov.

Solanus tiež viedol každý týždeň modlitbovú pobožnosť a pomáhal pri otvorení vývarovne v centre Detroitu, no väčšinu svojho času strávil jednoduchým vítaním pútnikov. Toto obdobie Solanusovho života nebolo ničím zvláštne, no spravilo z neho pozoruhodného človeka. On sa tam totiž nielen ukázal; bol tam prítomný. Veril, že Boh ho tam chcel mať, a tak tam zostal.

Vždy, keď niekto prišiel k dverám kláštora, Solanus ho bral ako niekoho, koho tam priviedol Boh. A vďaka tomu, že tam bol Solanus prítomný, mal vplyv na ľudí. Stovky ľudí pripisujú svoje zázračné uzdravenie jeho modlitbe. Rozrušení a utrápení ľudia nachádzali pokoj v jeho slovách. Len preto, že sa ukázal a bol prítomný.

Na toto myslím, keď hovorím, že ak budeme neustále podceňovať svoje všedné obdobia života, nielenže nám pomedzi prsty ujde celý život, ale premeškáme aj príležitosť stať sa ľuďmi, akými sa máme stať podľa Božieho zámeru.

 

Rob to, čo vieš

V príbehu obetovania Pána sú i dve ďalšie postavy: Mária a Jozef. Vži sa do ich situácie. Majú v rukách dieťa, Božieho Syna, a pravdepodobne si kladú otázku: „A čo budeme robiť teraz?“ Predstav si, ako sa v dňoch po Ježišovom narodení vracajú do Nazareta – s Bohom v náručí – a premýšľajú, čo sa teraz bude diať. Aj oni vtedy robili, čo vedeli. Vedeli, že Mojžišov zákon hovorí, že na štyridsiaty deň majú svoje dieťa priniesť do chrámu kvôli zákonu o očisťovaní. A tak to urobili. Riadili sa Božími prikázaniami.

My si život niekedy vieme poriadne skomplikovať, no odpoveď je jednoduchá: keď je v tvojom živote zmätok, rob to, čo vieš. Začni s Desatorom. Ak ťa priťahuje človek, ktorý už žije v manželstve s niekým iným, a ty nevieš, čo robiť, je to jednoduché: deviate prikázanie hovorí, že by si nemal nič podnikať. Alebo ak veľmi chceš niečo, čo ti nepatrí, a ty si to chceš aj tak vziať, siedme prikázanie ti hovorí, aby si to nebral. Je to jednoduché. Buď tam, kde máš byť, dbaj na to, aby si tam bol prítomný, a rob, čo vieš. Tak ako Mária a Jozef. Aj v tých obyčajných obdobiach života.

 

Hneď potom

Nepodceňuj teda nezáživné obdobia! Dôveruj a ver, že Boh chce, aby si bol tam, kde si. Pretože tieto nezaujímavé obdobia majú svoj zmysel: ony ťa na niečo pripravujú. Spomeň si na slová proroka Malachiáša: „Hľa, ja posielam svojho anjela, aby mi pripravil cestu. Hneď potom príde do svojho chrámu Pán“ (Mal 3, 1). Nezaujímavé obdobia ťa pripravujú na chvíľu, keď sa niečo stane – „hneď potom“.

Ale čo je tá nečakaná vec, ktorá sa odrazu udeje? Možno to nebude nič pôsobivé, nič také, čo by ťa zviditeľnilo alebo ťa urobilo slávnym a dôležitým. Možno ťa všetky tieto nezaujímavé obdobia pripravujú len na ten okamih – na okamih, keď sa postavíš pred Boha. Možno ťa pripravujú na okamih, keď odrazu všetky tie nezaujímavé chvíle, ktoré sa ti zdali také nepodstatné, začnú dávať zmysel. Možno je to všetko pre ten okamih, v ktorom sa staneš tým, kým sa máš stať podľa Božieho zámeru. V tom okamihu pochopíš, čo Boh po celý ten čas robil. A v tom okamihu – pretože si odmietol podceniť dôležitosť nezaujímavých období –, v tom najdôležitejšom okamihu tvojho života, ktorý bude tým najväčším zlatým klincom, budeš pripravený na to, aby si uzrel Pána.