„Aby boli jedno“

Čo má Boh na srdci ohľadom kresťanskej jednoty

Dorothy Garrityová Ranaghanová

 

Keď mi zomrel otec, mala som len trinásť rokov. Jediným človekom, ktorý ma prišiel utešiť a pomodliť sa s mojou mamou, bol pastor malej metodistickej cirkvi, ktorá mala kostol na druhej strane ulice. Hanbili sme sa, lebo až dovtedy sme toho muža nikdy ani len nestretli. Práve vtedy som prvý raz pocítila túžbu po jednote kresťanov. No to bol len začiatok. Mne i môjmu manželovi Kevinovi sa ekumenické úsilie stalo celoživotnou náplňou práce.

Prečo je toto povolanie také dôležité? Pretože srdce Boha to tiahne k jednote, nie k rozdeleniu. A predsa sú kresťania rozdelení už takmer tisíc rokov. Prvý raz sa rozdelili v roku 1054, keď sa od seba oddelili východní a západní kresťania. Potom sa to stalo znova – v roku 1517 na začiatku reformácie. Dnes je kresťanstvo rozdrobené viac než kedykoľvek predtým. Je to škandál, o ktorom sa dobre vie a pre ktorý sa veľa narieka.

Priepasť medzi teológiami, zvykmi a svetonázormi je často plná zranení z minulosti, nepochopenia a posudzovania. Nikdy nezabudnem na deň, keď sme spolu s manželom mali hovoriť v jednom pentekostálnom kostole. Práve keď som sa chystala odovzdať svoje dieťa do opatery miestnych veriacich, pozrela sa na mňa mladá žena, ktorá to tam mala na starosti, a povedala: „To je úžasné! Nikdy som nestretla nikoho, kto by patril ku Katolíckej cirkvi“ – až na to, že namiesto slov „Katolíckej cirkvi“ použila jednu veľmi negatívnu prezývku. No až tak ma to však neurazilo, pretože som dobre vedela, že to nemyslí ako urážku. Pre ňu to bol fakt, „pravda“, s ktorou vyrastala.

Moje predsudky katolíčky voči iným vierovyznaniam boli rovnako silné. Vyrastala som v Pittsburghu, kde sme cestou do školy chodievali okolo jedného pentekostálneho kostola. Hoci nás občas zaujala hudba, ktorú sme počuli cez otvorené okná, mali sme zakázané ísť sa tam čo i len pozrieť. My katolíci dokonca ešte i dnes – niekedy i celkom nevedomky – robíme veci namierené proti kresťanskej jednote.

Napríklad – hoci Cirkev učí čosi iné – môžeme na niekoho, kto pochádza z inej kresťanskej tradície, pozerať ako na človeka, ktorého spása je ohrozená. Môžeme tiež uvažovať: „Čo získam dialógom s nimi? Neohrozujem tak svoju vieru?“ Opäť treba povedať, že vždy, keď sa objavia takého pohľady, zakladajú sa na nepochopení a nedostatku kontaktu s inými veriacimi. Žiaľ, ľudia si často neuvedomujú, že tým môžu niekoho uraziť – a to nielen kresťanov inej tradície, ale aj samého Pána!

 

Bytostné povolanie

Vieme, že Boh si praje jednotu, pretože sám Ježiš vyjadril túto túžbu v noci pred svojou smrťou: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno“ (Jn 17, 20 – 21).

A prečo Ježišovi tak záleží na jednote? Preto, lebo chce, „aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21). Naša vzájomná láska, zvlášť láska presahujúca hranice denominácií, svedčí o Pánovej moci a láske. Pre tých, ktorí nepoznajú Ježiša, je naša jednota demonštráciou toho, že Boh má moc zjednotiť ľudí, ktorí boli po celé stáročia od seba oddelení.

Povolanie ku kresťanskej jednote nepramení len zo Svätého písma; je to tiež základné učenie Cirkvi. Encyklika Ut unum sint, ktorú v roku 1995 napísal svätý pápež Ján Pavol II., je celistvou prezentáciou toho, ako veľmi je Cirkev oddaná ekumenizmu. Ján Pavol II. v nej napísal: „Katolícka cirkev s nádejou prijíma ekumenické úsilie za svoje ako imperatív kresťanského svedomia, osvieteného vierou a vedeného láskou“ (Ut unum sint 8; kurzíva pridaná). Inými slovami, povolanie pracovať na zjednotení kresťanov nie je čosi voliteľné – je to bytostné povolanie.

 

Bratia a sestry v Kristovi

Druhý vatikánsky koncil nás naučil, že aj keď Kristova Cirkev „jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi“, zároveň „aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy“. Napriek našim rozdielom máme my kresťania všetci podiel na „jednom Pánovi, jednej viere, jednom krste“ (porov. Ef 4, 5). Všetci sme ospravodlivení vierou, sme v Kristovi spojení krstom, a tak sme si zároveň v Kristovi aj bratmi a sestrami.

Mať srdce pre jednotu znamená rešpektovať bratov a sestry z iných kresťanských tradícií bez toho, žeby sme sa my alebo oni snažili niekoho získať „na svoju stranu“. Druhý vatikánsky koncil vo svojom dekréte o ekumenizme definoval cieľ ekumenického hnutia ako „obnovu jednoty medzi všetkými kresťanmi“ (pozri Unitatis redintegratio 1). Nikde sa v ňom nepíše o „návrate“ našich oddelených bratov k predošlému stavu jednoty Katolíckej cirkvi.

Pápež Benedikt XVI. toto zdôraznil, keď povedal, že usilovať sa o zjednotenie kresťanov „neznamená to, čo by sme mohli nazvať ekumenizmus návratu: teda zaprieť a odmietnuť svoje vlastné dejiny viery. To určite nie!“ (Ekumenické stretnutie, Kolín 19. augusta 2005). Ako učí aj Druhý vatikánsky koncil, vovádzať človeka do katolíckej viery a žiť ekumenicky sú dva veľmi odlišné, no zároveň komplementárne činy Ducha Svätého.

 

Zhodnúť sa na tom, že sa nezhodneme

Náš dialóg nemusí vždy zmeniť náš názor, no môže nám pomôcť hlbšie pochopiť toho druhého – a to dokonca aj vtedy, keď sa zhodneme len na tom, že sa nezhodneme. Veľmi rada spomínam na jeden rozhovor, ktorý som zažila pred pár rokmi na jednej ekumenickej konferencii. Môj manžel mal predstaviť krst detí, ktorý mnohé iné cirkevné spoločenstvá neprijímajú. Po jeho prednáške jeden protestant zo Severného Írska povedal: „Kevin, toto bolo to najjasnejšie a najpochopiteľnejšie vysvetlenie tejto témy, aké som kedy počul, a za to ti ďakujem. No ani v najmenšom s tebou nesúhlasím!“ Všetci sa zasmiali. Bola to zároveň očakávaná, no i milo otvorená reakcia. Potrebujeme sa zhovárať, počúvať, navzájom sa oceniť a pochopiť, diskutovať a debatovať a niekedy i nesúhlasiť. No toto všetko musíme robiť preto, aby sme si zostali navzájom oddaní.

Väčšina z nás nie je povolaná viesť teologické rozhovory. No všetci sme povolaní pracovať na „duchovnom ekumenizme“ (UR 8) alebo na „ekumenizme vzťahov“, ako tento ekumenizmus nazval istý kardinál. Toto úsilie, prameniace z obnoveného srdca, je dielom lásky. Jeho súčasťou je poznávanie „tých druhých“ tým, že sa spolu s nimi modlíme, stolujeme, podieľame sa s nimi na rôznych projektoch a učíme sa pritom, že toho, čo nás spája, je viac než toho, čo nás rozdeľuje. Belgický kardinál Désiré-Joseph Mercier, jeden z priekopníkov ekumenizmu na začiatku 20. storočia, povedal: „Musíme sa stretnúť, aby sme sa navzájom spoznali, spoznať sa, aby sme sa navzájom milovali, a milovať sa, aby sme našli jednotu.“

 

Ekumenická citlivosť

Aby sa nám podarilo milovať našich bratov a sestry, potrebujeme sa naučiť istej ekumenickej citlivosti, alebo, ako to niektorí volajú, „ekumenickej zdvorilosti“. Mať takúto zdvorilosť znamená dávať si pozor na to, čo hovoríme, pretože uznávame, že rozdiely medzi nami sú skutočné. Znamená to správať sa k sebe podobne, ako sa správame k hosťom vo svojom dome: učiť sa počúvať, snažiť sa pochopiť, čo ten druhý hovorí, a predovšetkým si preukazovať úctu.

Keď napríklad hovoríme s priateľom odlišnej tradície o homílii, ktorú sme počuli na nedeľnej svätej omši, nemusíme začať slovami: „Ako sme dnes počuli v evanjeliu…,“ ale radšej „V našej farnosti som dnes počul…“ Môže sa nám zdať, že to je skoro to isté, no v skutočnosti je tam prítomný jeden dôležitý rozdiel: to, že automaticky nepredpokladáme, že sme boli všetci na tej istej svätej omši a počuli sme rovnaký úryvok Písma.

Podobne, keď nás Cirkev povzbudzuje modliť sa spolu s inými kresťanmi, je múdre nemodliť sa špecificky katolícke pobožnosti, novény alebo svätý ruženec. To by bolo ako naservírovať vegetariánovi rezeň! Hoci ty si možno inokedy pochutnáš aj na rezni, je asi nezdvorilé povzbudzovať alebo dokonca nútiť svojho priateľa vegetariána do jedenia mäsa. V rámci našej túžby po jednote nesúdime rozhodnutia druhých ľudí. Vzájomne rešpektujeme dobrú vôľu a svedomie toho druhého a jeho názory, hoci si zároveň uchovávame celistvosť svojej viery.

 

Správne vzťahy

Táto láska vo vzťahoch je odpoveďou na všemožné rozdelenia. Úsilie o zjednotenie kresťanov nás môže naučiť veľa aj o tom, ako uzdravovať a naprávať osobné, politické, kultúrne a spoločenské rozdelenia. Pretože koniec koncov, ak opravdivo chceme byť predzvesťou plnosti Božieho kráľovstva, potom musíme pamätať na to, že toto kráľovstvo sa prejavuje v správnych vzťahoch, vo vzťahoch vyznačujúcich sa vzájomnou úctou a láskou.

Pre nás bolo čosi také jedno jednoduché zhromaždenie po večeri na ekumenickom stretnutí v Ríme, na ktorom sme sa stretli s predstaviteľmi rôznych spoločenstiev a krajín. Veľmi sme si to tam užili a na konci sme spolu spievali piesne z broadwayských muzikálov. Bolo to spontánne utuženie vzťahov nad rámec teológie a my sme vďaka tomu dospeli k určitému poznaniu a láske, ktorá ľudí nesmierne zjednocuje.

Vybudovanie takýchto vzťahov si môže vyžadovať istý čas a veľa trpezlivosti, no keď sa do toho raz človek pustí, zakúsi radosť z poznania toho, aké je príjemné a dobré, keď Boží ľud „žije pospolu“ (Ž 133, 1). Keď sa naplno oddáš práci za zjednotenie kresťanov, môžeš zakúsiť Pána novým spôsobom. Azda po tom, čo vstúpiš do Božieho srdca a Božej vôle, podobne ako Eric Liddell, bežec z filmu Ohnivé vozy, „okúsiš jeho potešenie“.

 

Dorothy Garrityová Ranaghanová a jej manžel diakon Kevin Ranaghan už takmer päťdesiat rokov pracujú v ekumenickom hnutí. Dorothy je spisovateľka, lektorka a zakladajúca členka ekumenického spoločenstva Ľudia chvály (People of Praise).