Denverský anjel milosrdenstva
Julia Greelyová a jej výzva premôcť nenávisť láskou
Keith Strohm
V celých dejinách Cirkvi nespočetné zástupy svätých mužov a žien svedčili o oslobodzujúcej moci Ježiša Krista – a často to robili aj vo veľmi náročných situáciách. Všetci dobre poznáme príbehy veľkého a svätého evanjelizátora Patrika, svätých mystikov, medzi ktorých patrila napríklad Terézia Avilská, i oddaných služobníkov chudobných, akou bola napríklad Matka Terézia z Kalkaty. No v dejinách Cirkvi máme aj iné postavy, také, ktoré viedli tichý život v ešte väčšej skrytosti, hoci ich láska ku Kristovi a oddanosť ľuďom boli rovnako hrdinské ako tých, ktorých sme spomenuli. Jednou takouto postavou je aj Julia Greeleyová, Afroameričanka, ktorá sa narodila v otroctve, no po svojom oslobodení našla najväčšiu slobodu v službe všetkým ľuďom.
Jednooká Julia
Keďže Julia bola otrokyňa, nemáme žiadne záznamy o tom, kedy presne sa narodila. Vieme len, že sa narodila niekedy medzi rokmi 1833 a 1845 v meste Hannibal v americkom štáte Missouri. V mladosti zakúšala hrozné utrpenie podobne ako mnohí iní zotročení Afričania. Ako päťročná utrpela zranenie, keď otrokár bičoval jej mamu. Bič zasiahol aj pravé oko malej Julie tak, že ho natrvalo poškodil. V dôsledku toho ju ľudia začali volať „jednooká Julia“.
Julia sa v roku 1865 vyslobodila z otroctva vďaka prijatiu Zákona o zrušení otroctva v štáte Missouri. Vtedy sa – podobne ako mnoho jej rovesníkov – vydala na západ. Našla si prácu ako kuchárka a opatrovateľka detí pri vdove a matke štyroch detí, pani Julii Pratteovej Dickersenovej. O pár rokov neskôr sa mladá vdova Dickersenová vydala za Williama Gilpina, ktorého Abraham Lincoln vymenoval za prvého teritoriálneho guvernéra štátu Colorado. A tak sa Julia v roku 1878 spolu s celou touto rodinou presťahovala do Denveru v Colorade a tam pracovala približne ďalších päť rokov.
Láska k Božskému Srdcu
Pani Julia Dickersenová bola zbožná katolíčka a, ako sa časom ukázalo, aj úspešná evanjelizátorka. Julii hovorievala o svojej hlbokej láske k Bohu a pomohla jej vstúpiť do Katolíckej cirkvi. V roku 1880 bola Julia Greeleyová pokrstená v katolíckom Kostole Božského Srdca a od toho okamihu začala jej život formovať sviatostná milosť. Začala denne pristupovať k svätému prijímaniu a každý deň sa až do obeda postila – dokonca aj v dni, keď musela namáhavo pracovať. Preto sa jej jeden z kňazov vo farnosti pravidelne pýtal, či sa naraňajkovala. „Moje raňajky sú sväté prijímanie,“ odpovedala Julia.
V snahe držať krok so spiritualitou svojej novej farnosti si Julia rozvinula hlbokú lásku k Panne Márii a k Najsvätejšej sviatosti, no i veľkú úctu k Božskému Srdcu. Jezuitskí pátri v jej farnosti dokonca hovorievali, že bola najhorlivejším šíriteľom tejto úcty, akú kedy spoznali.
Každý mesiac, napriek veľkým bolestiam spôsobeným artritídou, Julia obehla všetkých dvanásť hasičských staníc, aby tamojším mužom rozdala brožúrky o Božskom Srdci. Podľa všetkého túto každomesačnú púť robievala od požiaru v roku 1895, keď v hoteli Saint James zomreli štyria hasiči. Táto tragédia Juliu veľmi zasiahla, a tak si zaumienila, že sa postará o to, aby každý hasič spoznal Ježišovu lásku k nemu. Keďže vedela, akú nebezpečnú prácu títo muži vykonávajú, túžila, aby sa každý z nich pripravil na stretnutie s Pánom. Vlastne raz jednému náčelníkovi hasičov povedala, že duchovné knižky, ktoré rozdáva, sú pre týchto mužov „lístkami do neba“.
Juliin druhý domov
Julia bola vo farnosti neustále aktívna, no spočiatku ju neprijali úplne všetci. Niektorí sa farárovi sťažovali na jej vzhľad. Chodila v otrhaných šatách a jej pravé oko – to zranené bičom – neustále slzilo. Navyše bola černoška. Niektorí ľudia boli dokonca presvedčení, že niekomu takému by nemalo byť dovolené sedieť v prvých laviciach kostola. No farár, ktorý v týchto sťažnostiach rozpoznal rasové predsudky, odmietol žiadať Juliu o to, aby si sadala niekam inam.
Je pravdou, že Julia nebola veľmi obratná v reči a nevedela ani čítať, ani písať; zároveň je však pravdou i to, že vedela s láskou slúžiť ľuďom a starať sa o nich, a to aj zoči-voči predsudkom. Raz jedno dievčatko Julii povedalo, že sa ju bojí chytiť za ruku, lebo sa obáva, že mu potom ruka tiež sčernie. Julia ho v reakcii na to pobozkala na líce a požehnala ho. Inokedy jej jedna žena povedala, že keď príde do neba, „bude biela ako anjeli na oltári“. Aj tentoraz Julia preukázala tejto panej iba lásku – tú istú lásku, ktorú našla v Kristovom srdci. Táto láska postupne premohla všetkých jej kritikov a spôsobila, že Božské Srdce sa jej stalo druhým domovom.
Dobročinná láska ako spôsob života
Julia, inšpirovaná životom svätého Františka z Assisi, vstúpila v roku 1901 do laickej vetvy františkánskeho rádu. Neprestajne navštevovala chudobných a ponúkala im pomoc, ktorú potrebovali. A rovnaké zanietenie pre službu Kristovi v chudobných a opustených našla aj v tejto laickej františkánskej komunite.
Postupom času sa Julia stala neodmysliteľnou súčasťou denverských ulíc: malá, útla postavička ťahajúca červený vozík plný oblečenia, uhlia, dreva a iných vecí, ktoré potrebovali ľudia v núdzi. Raz ju dokonca ktosi videl niesť na chrbte starý matrac – dar pre rodinu, ktorá tak schudobnela, že spávala na zemi. Väčšina ľudí však nevedela, že keď navštevovala biele rodiny, často k nim chodievala bočnými uličkami alebo pod rúškom noci. Chcela ich tak uchrániť od „hanby“ plynúcej z prijatia pomoci od čiernej ženy.
Napriek zlému zaobchádzaniu a tvrdým slovám, ktoré občas zakúsila, Julia podľa všetkého nikdy nestratila zo zreteľa to, že Boh miluje všetky svoje deti. Postupne sa pre svoje dobročinné skutky stala známou v celom meste a vyslúžila si titul „denverský anjel milosrdenstva“.
Dar „vľúdnej odpovede“
Julia Greeleyová nečakane zomrela 17. júna 1918, práve na sviatok Božského Srdca. Jej telo bolo vystavené v Kostole Božského Srdca, kam jej prišli poslednýkrát prejaviť úctu stovky ľudí. Pochovali ju na cintoríne Mount Olivet, no v roku 2017 bolo jej telo prenesené do denverskej Katedrály Nepoškvrneného Počatia.
Svätý Alfonz de Liguori hovorieval o premáhaní nenávisti skutkami lásky a „vľúdnou odpoveďou“, ktorá v človeku dokáže uhasiť „oheň hnevu“. A práve toto robievala Julia po celý svoj život. Nebola ženou mnohých slov, ale mnohých skutkov; skutkov, ktoré toho povedali veľmi veľa. Spôsob, akým sa rozhodla prežívať každý svoj deň, bol obrazom Kristovej lásky ku každému, koho stretla, bez ohľadu na jeho majetok a postavenie, farbu pleti alebo náboženstvo.
Proces svätorečenia
Už krátko po Juliinej smrti začali ľudia žiadať, aby sa otvoril proces jej svätorečenia. Na jeseň 2016 Denverská arcidiecéza konečne oficiálne začala kánonické skúmanie jej života, na konci ktorého jej bol udelený titul „Božia služobnica“.
Dnes, keď sa zdá, že svet je čoraz väčšmi rozdelený a rasové a iné napätia rastú, nám život Božej služobnice Julie Greeleyovej ukazuje, akú hlbokú slobodu nám ponúka Ježiš. Je to sloboda, ktorá premáha rozdelenie a predsudky. Je to taká sloboda, ktorá nám dáva silu milovať, aj keď s nami druhí zaobchádzajú ako so svojimi nepriateľmi. Julia nám svojím pokorným preukazovaním pomoci núdznym pripomína ten najvyšší čin dobročinnosti, ktorý bol preukázaný nám – Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie –, a inšpiruje nás väčšmi sa pripodobniť Ježišovi. Ukazuje nám, že keď milujeme ľudí, objavujeme svoju najopravdivejšiu identitu, a že keď sa darúvame, zakúšame tú najväčšiu slobodu. Kiež sme vždy pripravení s láskou sa obetovať tak ako ona. Kiež nás príklad Julie Greeleyovej povzbudí k hlbšiemu súcitu a štedrosti.
Bočná lišta?
V roku 2017 denverský arcibiskup Samuel Aquila schválil prosebnú modlitbu za príhovor Božej služobnice na súkromné použitie.
„Nebeský Otče, tvoja služobnica Julia Greeleyová zasvätila svoj život úcte Božskému Srdcu tvojho Syna a pokornej službe chudobným. Daruj mi, prosím, také štedré srdce, aké má tvoj Syn, a ak je to v súlade s tvojou svätou vôľou, prosím, udeľ mi milosť (tu vlož svoj úmysel), o ktorú teraz prosím na Juliin príhovor. Amen.“