Ohlasujeme Ježiša Krista

Cesta k jednote kresťanov

kardinál Raniero Cantalamessa, OFMCap

Ekumenické hnutie sa od samého začiatku skladalo z dvoch rovnako dôležitých prvkov: oficiálneho (doktrinálneho) ekumenizmu a duchovného ekumenizmu. Doktrinálny ekumenizmus sa odohráva najmä medzi teológmi a predstaviteľmi cirkví. Duchovný ekumenizmus sa však týka každého jedného veriaceho človeka. Práve presvedčenie o tejto skutočnosti stojí za Týždňom modlitieb za jednotu kresťanov. Súčasťou duchovného ekumenizmu sú rozličné iniciatívy a podujatia, pri ktorých sa kresťania rôznych vyznaní stretajú pri modlitbe a spoločnom ohlasovaní evanjelia a sami pritom zostávajú úplne verní svojim cirkvám.

Aj ja sám som mal milosť zúčastniť sa na mnohých takýchto stretnutiach. Jedno z nich mi ostáva v živej pamäti, pretože to bolo akoby vizuálne proroctvo toho, k čomu by nás ekumenické hnutie malo viesť. V roku 2009 sa v Štokholme udiala veľká demonštrácia viery s názvom „Ježišova manifestácia“. V jej posledný deň prichádzali z rôznych ulíc veriaci z rozličných cirkví a v sprievodoch kráčali doprostred mesta. Keď sa stretli v centre, oddelené sprievody sa rozpadli a ľudia splynuli do jedného veľkého radostného zástupu, ktorý ohlasoval, že Ježiš je Pán. Nikto nedokázal povedať, kto je evanjelik, kto katolík a kto pentekostálny kresťan. Udivení okolostojaci jednoducho videli len veriacich kresťanov.

Zmŕtvychvstalý Pán robí dnes to isté, čo vykonal na počiatku Cirkvi. Na veriacich rôznych cirkví zosiela svojho Ducha a svoje charizmy tak, ako to urobil na Turíce a v Kornéliovom dome. Ako by sme mohli nevidieť, že toto znamenie nás pobáda vítať a prijímať svojich bratov a sestry už teraz napriek tomu, že na viditeľnej úrovni ešte stále len kráčame po ceste k plnšej jednote? V každom prípade, práve vďaka tomu som si hlbšie zamiloval kresťanskú jednotu.

 

„Ohlasujeme Ježiša Krista“

Aby sme to o čosi lepšie pochopili, pozrime sa na vzťah katolíkov s protestantským svetom. Naším zámerom pritom nebude vstupovať do historických a vieroučných otázok, ale ukázať, ako nás všetko pobáda k tomu, aby sme sa pohli vpred v úsilí obnoviť jednotu západného kresťanstva.

Situácia sa v priebehu posledných piatich storočí zmenila, no ako vždy je náročné venovať tomu náležitú pozornosť. Spory a otázky, ktoré v 16. storočí vyústili v oddelenie hnutia reformácie od Katolíckej cirkvi, sa týkali predovšetkým odpustkov a spôsobu ospravodlivenia nespravodlivých. No môžeme povedať, že sú to naozaj problémy, na ktorých sa veriaci ľudia nezhodnú?

Som presvedčený, že stáročia diskusií medzi katolíkmi a protestantmi o viere a skutkoch spôsobili, že sme napokon úplne stratili zo zreteľa hlavnú myšlienku posolstva svätého Pavla. V tretej kapitole Listu Rimanom nám tento apoštol viac než to, že sme spasení vierou, chcel zdôrazniť, že sme spasení vierou v Krista. A viac než to, že sme spasení milosťou, nám chcel zdôrazniť, že sme spasení milosťou Krista. Kristus je jadrom tohto posolstva ešte väčšmi než viera a milosť. Tu vôbec nejde o dogmu, ale o osobu! Keď chce Pavol zhrnúť kresťanské posolstvo v jednej vete, nehovorí: „Ohlasujeme vám toto alebo tamto učenie.“ Namiesto toho hovorí: „Ohlasujeme ukrižovaného Krista“ (1 Kor 1, 23). A: „Hlásame… Ježiša Krista, Pána“ (2 Kor 4, 5).

To neznamená, že by sme mali odignorovať všetko dobré ovocie, ktoré priniesla protestantská reformácia, všetko to inovatívne a platné, zvlášť v zameraní na primát Božieho slova. Znamená to však dovoliť obom stranám stavať na pozitívach. Tak sa oslobodia od určitých excesov a prehnane tvrdých postojov na oboch stranách, ktoré v danej dobe súviseli s prehnane dusnou spoločenskou atmosférou a politickými zásahmi.

 

Oslobodzujúca skúsenosť

Významným krokom týmto smerom bolo Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, ktoré 31. októbra 1999 podpísala Katolícka cirkev a Svetový luteránsky zväz. Pri čítaní tohto vyhlásenia som dospel k pevnému presvedčeniu: nastal čas, aby sme dogmu o ospravodlivení prestali vnímať ako tému na diskusie medzi teológmi. Namiesto toho máme všetkým pokrsteným pomáhať získať túto osobnú a oslobodzujúcu skúsenosť. A pri mojom kázaní som sa nikdy neprestal usilovať pomôcť svojim bratom a sestrám prežiť túto skúsenosť.

Je potrebné, aby ospravodlivenie vierou v Krista ohlasovala celá Cirkev, a to s ešte väčšou vervou než kedykoľvek predtým. Už sa nemusí ohlasovať ako niečo, čo je v protiklade s „dobrými skutkami“, pretože táto otázka sa už riešila a bola vyriešená. Skôr je potrebné ohlasovať ho ako protiklad k tvrdeniam sekularizovaného sveta, ktorý hovorí, že sa môžeme spasiť aj sami s pomocou vedy a techniky alebo nejakej novoobjavenej duchovnej techniky. Som presvedčený, že keby dnes žil Luther a Kalvín a ostatní reformátori, práve takto by ohlasovali ospravodlivenie, zadarmo dané skrze vieru!

My kresťania máme na práci oveľa dôležitejšie veci ako navzájom proti sebe bojovať! Svet zabudol alebo ani nikdy nespoznal svojho Spasiteľa, Toho, ktorý je Svetlo sveta, Cesta, Pravda a Život. Ako teda môžeme márniť čas vzájomnými hádkami?

 

Prekročiť formulky

Som tiež presvedčený, že priveľký dôraz, ktorý sa kladie na rôzne výrazy a formulky, môže spomaliť a sťažiť ekumenický dialóg. Dovoľte mi to vysvetliť. S plynúcim časom sa jednotlivé formulky a výrazy často stávajú príliš skostnatenými. Stávajú sa z nich „heslá“ a nálepky, vďaka ktorým poznáme, kto kam patrí. Viera sa už neukotvuje v reálnej veci, ale v jej formulácii.

Túto prekážku vidno najmä vo vzťahu k cirkvám reformácie. Viera verzus skutky a Písmo verzus Tradícia – spočiatku išlo o pochopiteľné a do istej miery ospravedlniteľné protikladné pozície. No i ony začnú zvádzať z cesty, ak sa na oboch stranách neustále opakujú a uchovávajú tak, akoby sa na oboch stranách za tých päťsto rokov nič nezmenilo.

Vezmime si napríklad to, ako sa do protikladu dávali viera a skutky. Tento rozpor dáva zmysel, ak pod „dobrými skutkami“ myslíme najmä odpustky, púte, pôsty, votívne sviečky a tak ďalej. Žiaľ, v Lutherových časoch sa tým myslelo práve toto. Tento kontrast však začína byť scestný, keď pod „dobrými skutkami“ začneme vnímať skutky lásky a milosrdenstva. Ježiš nás varoval, že bez nich budeme v posledný deň odsúdení (pozri Mt 25, 31 a ďalej). Nie sme ospravodlivení dobrými skutkami, no ani bez nich nebudeme spasení. Ospravodlivenie je bez podmienok, no nie bez dôsledkov! V reálnom živote v to veria všetci – katolíci aj protestanti.

To isté možno povedať o stavaní Písma a Tradície proti sebe. Tento protiklad sa vynorí, len čo príde reč na tému zjavenia – priam tak, akoby protestanti mali len Písmo, kým katolíci majú aj Písmo aj Tradíciu. V skutočnosti však neexistuje žiadna cirkev bez Tradície. Čo vysvetľuje existenciu toľkých rôznych protestantských denominácií, ak nie ich rozličný spôsob interpretácie Písma? A čo je kresťanská Tradícia, ak nie práve Písmo a to, ako sa podáva v Cirkvi a ako ho podáva Cirkev?

 

Jednota láska

No nestačí si uvedomiť, že sme na jednej lodi v oblasti evanjelizácie a dobročinnosti. Túto cestu skúsilo ekumenické hnutie na začiatku, no zakrátko sa ukázalo, že to je primálo. Ak má byť jednota učeníkov odrazom jednoty medzi Otcom a Synom, malo by ísť predovšetkým o jednotu lásky, pretože práve táto jednota panuje v Trojici.

Na ceste k jednote, ktorá sa zakladá na láske, je výnimočné to, že táto cesta sa už pred nami rozprestiera. Nemôžeme „obrúsiť hrany“ na učení, pretože to sú skutočné rozdiely, ktoré je potrebné riešiť trpezlivo a vo vhodnom prostredí. No môžeme raziť cestu vpred v láske a takto byť plne zjednotení už teraz. Svätý Augustín píše, že pravým a istým znamením príchodu Ducha Svätého nie je hovorenie v jazykoch, ale jednota v láske: „Človek si môže byť istý, že má Ducha Svätého, keď s úprimnou láskou súhlasí s priľnutím k jednote“ (Kázeň 269).

Počuli sme tiež, že „láska nespočíva v hľadení na seba navzájom, ale v pozeraní spoločne tým istým smerom“ (Malý princ, Antoine de Saint-Exupéry). To platí aj medzi kresťanmi. Milovať druhého znamená spoločne hľadieť tým istým smerom – hľadieť na Krista. „On je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia“ (Ef 2, 14).

Ak sa my kresťania obrátime ku Kristovi a spolu s ním vykročíme vpred, začneme sa približovať aj k sebe navzájom, až kým sa napokon nestaneme tým, za čo sa Kristus modlil: „Jedno s ním i s Otcom“ (pozri Jn 17, 9. 21). A to môže vyzerať podobne ako špice, ktoré spoločne tvoria jedno koleso. Špice začínajú vo vzdialených bodoch po obvode kolesa, no tým, ako sa kúsok po kúsku približujú k stredu, približujú sa zároveň k sebe navzájom, až kým sa nestretnú v jednom bode. Tak sa deje čosi podobné, ako sa udialo v spomínaný deň v Štokholme. Kiež vždy postupujeme na tejto ceste jednoty s milosťou Kristovho Ducha!

Kardinál Cantalamessa je pápežský kazateľ. Tento článok je upravenou verziou jeho kázne z 18. marca 2016.