Päť návykov mimoriadneho kresťanského života

 Ako nachádzať Božiu milosť v každodennosti

diakon Greg Kandra

 

Ak nás pandémia niečo naučila, tak to, že aj tie veci, ktoré považujeme za najobyčajnejšie a najbežnejšie, sú v skutočnosti mimoriadne. To, čo sme považovali za všedné, je v skutočnosti výnimočné! Obed v reštaurácii, posedenie s kamarátmi, objatie priateľa alebo milovaného človeka, ktorého sme nevideli celé mesiace – všetky tieto veci, ktoré sme považovali za samozrejmé, sa nám odrazu javia vzácne ako zlato.

Samozrejme, do tejto skupiny spadá aj naša viera a jej prežívanie. Pre niektorých z nás bola počas obdobia lockdownov nečakaným požehnaním už aj možnosť ísť na svätú omšu. Aj to sme až dovtedy považovali za samozrejmosť, no odrazu sme takú možnosť nemali – a uvedomili sme si, aké veľké prázdno po nej zostalo.

 

Milosti mimoriadneho času. My katolíci trávime väčšinu liturgického života takpovediac v bežnom liturgickom období, ktoré zvykneme nazývať „Cezročným obdobím“. No možno by sme mali na každé obdobie, chvíľu a okamih života hľadieť nie ako na čosi bežné a všedné, ale ako na čosi výnimočné a mimoriadne. Ako na čosi vzácne. Ako na čosi, čo si treba vážiť.

Ako na dar.

V 70. rokoch 20. storočia vyšla zbierka listov veľkej katolíckej spisovateľky Flannery O’Connorovej v knižnej podobe pod názvom The Habit of Being (Návyk bytia). Žiť ako katolík po mnohých stránkach znamená práve toto: mať určitý „návyk bytia“. Je to spôsob vedenia života v tomto svete a prijímania Božej milosti a jej skutočné, opravdivé hľadanie. Taktiež to znamená hľadať spôsoby, akými môžeme my sami vnášať milosť do sveta tým, že si budeme v srdci uchovávať dve najväčšie prikázania: milovať Boha a blížneho (porov. Mt 22, 34 – 40).

Znie to tak jednoducho. No my vieme, že to nie je také ľahké. Potácame sa. Padáme. Zabúdame. Hrešíme. Čo s tým teda môžeme urobiť? Tu je niekoľko nápadov: päť „zvykov bytia“ – päť rozhodnutí, ktoré môžeme urobiť pre to, aby sme zmenili to, ako žijeme a milujeme. Postupom času nám môžu tieto veci zmeniť všedný život na mimoriadny. Ba dokonca nás môžu priviesť bližšie k Bohu.

 

Návyk modlitby. Týmto sa to celé začína. Vďaka jednoduchému, no vytrvalému návyku každodennej modlitby sa môže každý náš deň začať i končiť nádychom milosti – a to doslova! Stačí si každé ráno vyhradiť aspoň päť minút času, postaviť sa pred Boha a modliť sa za nadchádzajúci deň s chválou, úžasom a nádejou, ktoré nás otvoria pôsobeniu Boha. Takáto modlitba nám tiež môže pripomenúť toho, ktorý stvoril svet a ktorý s nami kráča v protivenstvách života.

Hľadáš nejaké iné nápady? Čítanie Písma, rozjímanie nad Božím slovom, vytvorenie prestávky na tichý rozhovor so Stvoriteľom, denná účasť na svätej omši alebo pravidelná adorácia. Všetko toto nám môže pomôcť zmeniť to, na čo vo svojom živote upriamujeme pozornosť. A ukončenie modlitby tichou modlitbou vďaky v nás zasa môže prehlbovať vďačnosť a pokoru. A to nás privádza k druhému návyku.

 

Návyk vďačnosti. Svätý Pavol Solúnčanom napísal: „Pri všetkom vzdávajte vďaky“ (1 Sol 5, 18). To je cenná rada i dnes. „Postoj vďačnosti“ voči Bohu za dar života nám môže otvoriť srdce voči mnohým veciam, ktoré sme považovali za samozrejmé. Môže nám tiež pomôcť uzrieť, ako Božia veľkorysosť pôsobí vo svete, a naučiť nás ešte väčšmi si vážiť nečakané požehnania.

 

Návyk pozornosti. A keď už hovoríme o požehnaniach: venovanie času a pozornosti ľuďom okolo nás nám môže pomôcť milovať Pána skrze lásku k jeho stvoreniu. To nám zasa môže pomôcť milovať svojich blížnych tak, ako milujeme seba. Počúvať trpiacich, poskytnúť ucho (alebo ruku) núdznemu, navštevovať chorých alebo pripútaných na lôžko, dobrovoľnícka práca v charitatívnej organizácii alebo vývarovni – to všetko sú návyky, ktoré nám môžu pomôcť vidieť ďalej ako len seba. Ba dokonca nám môžu pomôcť uzrieť v druhých ľuďoch Kristovu tvár. Toto bolo aj semienkom povolania Matky Terézie, ktoré vykonávala pre chudobných v Indii. A ono jej pomohlo stať sa svätou. Predstav si, čo by mohlo urobiť s nami!

 

Návyk odpúšťania. Toto je azda ten najnáročnejší návyk zo všetkých. Keď Ježiš Petrovi povedal, že keď sa niekto voči nemu prehreší, má mu odpustiť „sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 21 – 22), Peter naňho možno hľadel s otvorenými ústami. No Písmo je v tomto smere jasné. Veď počúvame: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44). V tom nám dáva príklad aj sám Ježiš na kríži, keď prosí Otca o odpustenie pre svojich katov. Prechovávanie hnevu je bežná vec. Všetci to robíme, no nie? No odpúšťať, milovať a modliť sa za tých, ktorí nami pohŕdajú (alebo za tých, ktorými pohŕdame my sami!) – to je mimoriadne. Je to príklad Krista. Je to najvznešenejší spôsob, akým môžeme milovať svojho blížneho. Ak ti to pripadá náročné (a komu nie?), spomeň si na prvý návyk: Modli sa. Pros o milosť, vedenie a silu odpúšťať. Výsledkom bude nielen niečo mimoriadne, ale čosi, čo je veľmi blízke Kristovmu srdcu.

 

Návyk nádeje. Všetky štyri návyky nám môžu pozdvihnúť srdce, povzbudiť ducha a pripomenúť nám, že my kresťania sme ľudia nádeje. Sme veľkonoční ľudia, ktorí upierajú oči na kríž, no vidia za ním prázdny hrob. Žijeme s nádejou, že Bohu je všetko možné. Dôverujeme v nesmierne Božie milosrdenstvo a isté poznanie, že on nás v núdzi neopustí. Pápež Benedikt v encyklike Spe salvi napísal: „Rozlišovací prvok kresťanov [je] skutočnosť, že majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich čaká, no celkovo vedia, že ich život sa nekončí v prázdnote… Kto má nádej, žije inak; bol mu darovaný nový život“ (2). Urob z dôvery a nádeje svoj návyk a neustále budeš dostávať pripomienky Božej nehy, štedrosti a lásky. Veď „nádej nezahanbuje“ (Rim 5, 5).

Tieto vlastnosti patria k podstate kresťanského života. Neustále nám ich pripomínal aj sám Ježiš. No na to, aby sa z nich stali návyky, treba cvik. Pracuj na nich. Mysli na ne. Možno budeš prekvapený, ako ti dokážu pozdvihnúť srdce a preorientovať myseľ – a zo života, ktorý si považoval za obyčajný… spraviť mimoriadny život.