Moja cesta od hnevu k odpusteniu

 Boh mi pomohol vyrovnať sa so stratou dcéry

Pat Bluthová

 

„Uvidíme sa neskôr,“ povedala som Tammy, svojej prvorodenej. Ja, manžel a naše ďalšie dve deti sme po skončení stredoškolského futbalového zápasu išli domov, no Tammy a jej kamarátky išli na školský ples. Tammy mala sedemnásť a mala plno snov. Hrala na klavíri a na klarinete, bola členkou basketbalového tímu a v škole patrila medzi najlepších žiakov. A snívala o tom, že sa raz stane pilotkou alebo lekárkou.

Nikto ma nemohol pripraviť na chvíľu, keď nám zaklopal na dvere vodič sanitky. Povedal nám, že nejaký opitý vodič zozadu narazil do auta, ktoré šoférovala Tammy, v dôsledku čoho ho zachvátili plamene. Tammy bola namieste mŕtva.

Bola som zničená. Namiesto toho, aby som jej pripravovala maturitnú oslavu, chystala som jej pohreb.

Počas pohrebu sme mali zatvorenú truhlu, lebo jej telo zhorelo tak, že by sme ju nespoznali. Vedomie, že ju nemôžem vidieť, bolo mučivé. Počas pochovávania truhly som tam nedokázala len tak stáť. Pri hrobe som sa jednoducho naklonila k truhle a dala som svojej dcére posledný bozk; povedala som jej „ľúbim ťa“ a odišla som.

Po pohrebe sa však moja bolesť ešte prehĺbila. Živiac svoje emocionálne rany som sa rozhodla, že svoju vieru vložím do súdneho systému. Zdôvodňovala som to tak, že hoci viem, že mi to moju dcéru nevráti, aspoň môžem upínať svoju nádej na to, že súd potrestá človeka, ktorý spôsobil jej smrť. No keď sudca rozhodol, že tento vodič – muž menom Richard – si odpyká jednoročný trest v okresnej väznici s právom na dennodenné prepustenie z dôvodu vykonávania práce, cítila som sa úplne porazená.

 

Náročná cesta k uzdraveniu

V priebehu ďalšieho roka prichádzali vlny môjho smútku celkom nepredvídateľne. Mnohokrát som pocítila návaly zúrivosti alebo smútku, ktoré sa vynorili v tých najnečakanejších chvíľach. Občas som sa poddávala sebaľútosti a celé dni som plakala. Predstierala som, že mi je už lepšie, no v skutočnosti som cítila, že som stratila zmysel života. Tri roky po dcérinej smrti som dospela k názoru, že viac bolesti už neznesiem; chcela som ukončiť svoj život.

Tieto moje temné myšlienky ma vydesili, a tak som vo svojom zúfalstve vykríkla na Boha: „Pane, mal by si mi poslať nejakého človeka skôr, než spravím niečo strašné.“ Vtedy mi okamžite zišiel na um otec Con, náš farár. Bol v našej farnosti len krátko a ešte som ho nepoznala. No napriek tomu som zdvihla telefón. Povedala som mu, že veľmi trpím a potrebujem niekoho, kto by ma vypočul. Povedal mi, že má čas a že môžem rovno prísť do kostola.

Otec Con ma pozorne počúval a ja som mu vyrozprávala celý svoj príbeh. Potom sa ma opýtal, či som neuvažovala nad tým, že by som išla na duchovnú obnovu. Nechápala som, ako mi to môže pomôcť, no bola som zúfalá. A tak som súhlasila.

 

„Všetko to zo seba vypíš“

Keď som cestovala do exercičného centra, o danej duchovnej obnove som vedela len tri veci: že je to osemdňová duchovná obnova s mlčaním, že mojím duchovným sprievodcom bude nejaký brat Bill a že všetci účastníci sa majú o siedmej večer zhromaždiť v kaplnke. Keď sme sa navzájom predstavovali, všetkým som povedala, kto som a kde chodím do kostola. Potom mi po tvári začali tiecť slzy a dodala som: „Potrebujem veľa modlitieb.“

V niektorý deň obnovy som si sadla na lavičku pri jazierku a začala som myslieť na Richarda, vodiča, ktorý zabil moju Tammy. Okamžite vo mne vzbĺkol hnev. Vstala som a začala som sa prechádzať okolo jazierka. Moje tempo sa zrýchľovalo a ja som začala svoj hnev vyjadrovať slovami. Moje slová silneli, môj hnev sa menil na zúrivosť a moja chôdza sa menila na pochodovanie. Pri každom kroku som kričala ešte silnejšie.

Napokon som sa zrútila späť na lavičku. Práve v tej chvíli som vo svojom vnútri začula akýsi hlas: „Teraz choď dnu a všetko to zo seba vypíš.“ Vrátila som sa do svojej izby a napísala som Richardovi trinásťstranový list.

Na druhý deň som bratovi Billovi svoj list prečítala. Pozorne počúval a potom mi povedal, aby som poprosila Ježiša, aby mi pomohol ten list prepísať. Povedala som, že to skúsim. No hoci som prosila Pána o pomoc, po celý zvyšok dňa som nič nepočula. Išla som sa prejsť. Zaplávať si. Počúvala som. Čítala som Písmo. Čakala som. No nič neprichádzalo.

Na ďalší deň som sa zobudila o piatej ráno, premýšľajúc o Richardovi. Tentoraz však boli moje myšlienky láskavé a milosrdné. Nikdy som o ňom takto nepremýšľala! Vedela som, že by som mala začať prepisovať ten list, no zápasila som s tým. „Pane, ja to nedokážem urobiť!“ sťažovala som sa v modlitbe.

Napokon som sa rozhodla dôverovať Pánovi a bratovi Billovi. Ako som písala, napĺňala ma starostlivá obava o Richarda a jeho rodinu – zišlo mi na um, ako veľmi musia trpieť aj oni. Potom som sa rozplakala. No tentoraz to bolo iné. Moje slzy nevyvolala bolesť, ale Božia láska. On mi naozaj chcel darovať pokoj. A skutočne mi ho aj dával – počas toho, ako som odpúšťala mužovi, ktorý zabil moju dcéru. Aj v ten deň som si sadla na lavičku pri jazierku. No namiesto hnevu a bolesti som prežívala radosť a cítila som v sebe príval energie. A konečne som dokázala prijať Božiu lásku.

 

Sloboda odpustenia

Od smrti mojej dcéry uplynulo už viac než tridsať rokov. Od tej obnovy som však už žila oslobodená od hnevu a nenávisti voči Richardovi. Tammy mi stále chýba, najmä v deň jej narodenín a na výročie jej smrti. Niekedy jej urobím aj narodeninovú tortu a každý rok navštevujem jej hrob. Naďalej o nej rozprávam aj pri rodinných stretnutiach. No zármutok ma už rýchlo prejde a nie je taký silný ako kedysi.

Moje myšlienky sa teraz upierajú k tomu, aby som každý svoj deň prežila v plnosti a bez obáv o budúcnosť. Odpustenie mi napokon otvorilo dvere k prežívaniu pokoja.