Naše svedectvo nádeje
Prinášať evanjelium krehkému svetu
Pandémia koronavírusu ukázala, aký je náš svet krehký. Náš spôsob života sa úplne zmenil. Mnohí ľudia to prežívali veľmi ťažko, pretože stratili svoje záchytné body. Mali pocit, že sú ako ovce bez pastiera, o ktorých čítame v Matúšovom evanjeliu: ako tí unavení a skľúčení („zmorení a sklesnutí“) ľudia, nad ktorými sa Ježiš zľutoval (pozri Mt 9, 36).
Kiežby sme pocítili rovnaké zľutovanie aj my! Kiežby nepokoj ľudí okolo nás prebudil v našom vnútri túžbu priviesť ich ku Kristovi a pomôcť im spoznať svetlo evanjelia! Len evanjelium môže dať zmysel ľudskej existencii a urobiť život krásnym a plodným aj v tých najchúlostivejších a najťažších situáciách.
Každý kresťan teda stojí pred otázkou: Ako som dnes povolaný svedčiť o Ježišovi Kristovi ja?
Pochopiteľne, na túto otázku neexistuje jedna jediná odpoveď, pretože Pán od každého z nás žiada niečo iné. Sú tisícky možností, ako možno ohlasovať evanjelium, a každý človek musí kúsok po kúsku objaviť svoje jedinečné povolanie tým, že bude prosiť Pána, aby mu do tohto hľadania vniesol svetlo. „Tu som, Pane. Čo chceš, aby som dnes urobil pre teba a pre svet?“
Ako môžeme svedčiť?
Niektorí sú pozvaní priamo ohlasovať Božie slovo: mať účasť na oficiálnej evanjelizácii, vyučovaní a katechézach. Je krásne hľadieť na všetky tie evanjelizačne iniciatívy, ktoré sa od začiatku pandémie spustili v online priestore a ktoré často vedú laickí veriaci.
No potrebujeme tiež pochopiť, akým spôsobom nás Pán pozýva s o čosi väčšou odvahou a smelosťou svedčiť o viere vo svojich rodinách, na pracovisku či vo svojom bydlisku. Svätý Peter nás vyzýva, aby sme boli „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15). Zdá sa mi, že v súčasnej situácii majú ľudia viac otvorené srdcia voči tomuto neformálnemu typu svedectva. Nesmierne totiž potrebujú nádej.
Iní osobitne pocítia pozvanie modliť sa – podobne ako svätá Terézia z Lisieux, ktorá sa stala patrónkou misií bez toho, aby niekedy opustila svoj karmelitánsky kláštor. Ona mala vo svojom srdci aj veľkých hriešnikov, aj misionárov, kňazov a ateistov, prihovárala sa za nich a obetovala za nich Bohu svoje utrpenie. Bola pritom pevne presvedčená o plodnosti tejto svojej modlitby: „Aká veľká je moc modlitby! Mohli by sme ju prirovnať ku kráľovnej, ktorá má voľný prístup ku kráľovi a môže dostať všetko, o čo prosí“ (Príbeh mojej duše).
To je veľmi povzbudivá myšlienka: nie vždy sa môžeme s ľuďmi zhovárať a nie vždy ich dokážeme presvedčiť, no vždy sa môžeme za nich modliť! Keď ľudské metódy zlyhajú, vždy máme modlitbu, prostredníctvom ktorej môžeme pomôcť niekomu, kto je v núdzi alebo prežíva nejaké utrpenie. Túto cestu, po ktorej môžeme viesť duše k Bohu, máme otvorenú vždy!
Modlitba je autentickou formou duchovného materstva alebo kňazstva. Ako matka bdie nad svojím chorým dieťaťom, tak sme aj my povolaní bdieť a s láskou zahrnúť do svojich modlitieb náš úbohý svet.
Svedectvo utrpenia
Iní budú evanjelizovať obetovaním svojho utrpenia. Toto je vlastne ten najmocnejší spôsob evanjelizácie, aký máme k dispozícii. Niekedy sa ľudia vzpierajú a stavajú proti nášmu úsiliu podeliť sa s nimi o Božiu lásku. Môžeme v nich naraziť na múr pýchy, na ich uzavretie sa do seba a na tvrdosť srdca, cez ktorú nemôže preniknúť žiadne slovo ani iný ľudský prostriedok. Premôže ho len naše láskyplné prijatie kríža. Aj v tomto smere máme neustále na dosah prostriedok, ktorým môžeme skryto, no pritom reálne ohlasovať Krista. Keď obetujeme svoje utrpenie, môžeme spolu so svätým Pavlom povedať: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).
Kardinál František Tomášek, pražský arcibiskup, dobre poznal ťažké časy komunizmu. „Ten, kto pre Božie kráľovstvo pracuje, robí veľa,“ povedal. „Ten, kto sa za Božie kráľovstvo modlí, robí viac. Ten, kto pre Božie kráľovstvo trpí, robí všetko.“
Toto je o to dôležitejšie, že ohlasovanie Krista nie je len o dobrých kázňach, ale o zapojení sa do duchovného boja, ktorého súčasťou je aj utrpenie. Nedá sa tomu vyhnúť – ten, kto chce evanjelizovať, narazí na ťažkosti, prekážky, pokušenia k znechuteniu a úzkosť. O tom veľmi jasne hovorí Pavol vo svojich listoch. Kolosanom píše: „Chcem, aby ste vedeli, akú starosť mám o vás aj o Laodicejčanov i o mnohých, čo ani nevideli moju telesnú tvár“ (Kol 2, 1). Niektoré preklady doslova uvádzajú: „Aký veľký zápas o vás zvádzam…“ A keď sa tento apoštol prihovára svojmu spolubratovi Timotejovi, radí mu: „Trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha“ (2 Tim 1, 8).
Svedectvo lásky
Naša evanjelizácia nemôže vychádzať z akejsi pyšnej nadradenosti voči druhým, z akéhosi presvedčenia, že my máme vieru, ktorú ostatní musia prijať. Ona musí vychádzať z hlbokého súcitu voči trpiacemu svetu. Dôležité je aj to, aby sa všetky evanjelizačné snahy a svedectvá rodili z osobnej skúsenosti s Božou láskou a zo živého vzťahu s Ježišom. Inak by to nebolo nič iné ako propaganda. Ohlasovanie evanjelia musí vždy sprevádzať vľúdna a nežná láska k ľuďom. Najpresvedčivejším svedectvom bude vždy svedectvo lásky. Jazyk lásky je tým najuniverzálnejším jazykom.
Pamätajme tiež na to, že ohlasovanie evanjelia nemá byť prežívané len ako nejaká osobná snaha, ale ako poslanie, ktoré prijala Cirkev a žije ho v spoločenstve so svojimi pastiermi. Vedomie, že sme vyslaní Cirkvou a samotným Kristom, nám dodá osobitnú silu.
Svedectvo Kristovej vône
Chcel by som pridať ešte jednu myšlienku. Mám veľmi rád vyjadrenie svätého Pavla z jeho Druhého listu Korinťanom: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi a naším prostredníctvom zjavuje na každom mieste vôňu jeho poznania. Lebo sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste spásy, i tých, čo idú do záhuby“ (2, 14 – 15).
Myslím, že existujú aj spôsoby vedenia ľudí k Ježišovi nie prostredníctvom skutkov alebo slov, ale jednoducho tým, že okolo seba šírime vôňu evanjelia, dobrú vôňu Krista. Pri krste nás celebrant pomazal svätou krizmou a touto vôňou sa naplnil celý kostol!
To je krásny symbol kresťanského života. Musíme sa nechať preniknúť touto dobrou Kristovou vôňou a prosiť Ducha Svätého, aby nás úplne prikryl svojím pomazaním. Aké ingrediencie sú v tomto voňavom oleji? Je v ňom radosť, jednoduchosť, pokora, láskavosť, čistota, dôvera, milosrdenstvo, pokoj a nádej!
Táto vôňa je spôsob, akým máme žiť – to, že patríme Kristovi, je navonok vyjadrené prostredníctvom pomazania a ovocia Ducha Svätého. Najlepšie to vidíme v blahoslavenstvách.
Predobrazy tejto Kristovej vône vidíme aj v Starom zákone. Jedným príkladom je Žalm 45, ktorý hovorí o Mesiášovi – Kráľovi: „Miluješ spravodlivosť a nenávidíš neprávosť, preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal olejom radosti viac ako tvojich druhov. Tvoj odev vonia myrhou, aloou a kasiou“ (v. 8 – 9). Ohlasuje sa aj v Piesni piesní, ktorá meno Milovaného prirovnáva k rozliatemu oleju (pozri 1, 3).
Pripomeňme si krásnu scénu pomazania v Betánii, pár dní pred Veľkou nocou. V nej Mária z lásky k Ježišovi otvára nádobu so vzácnym voňavým olejom a jeho vôňou sa naplní celý dom (Jn 12, 1 – 8). Kiež aj my takto z lásky prinášame svoj život a kiež sa jeho vôňa šíri celým svetom a priťahuje srdcia k Ježišovi. Potom budeme evanjelizátormi bez toho, aby sme otvorili ústa.
Verím, že účinným spôsobom, ako si uchovať plnosť tohto voňavého oleja evanjelia, je zveriť sa Panne Márii a nechať sa ňou formovať. Ona je celkom naplnená láskavosťou, láskou, dobrotou, pokojom a pokorou. Ona vie, ako sa má s nami podeliť o Kristovu vôňu, a pomôže nám uchovať si ju!