Modlitba v čase krízy
Pane, príď kráľovstvo tvoje
otec Jacques Philippe
Posledných osemnásť mesiacov bolo naozaj ťažkých. V dôsledku covidovej pandémie možno ešte stále prežívame akýsi pocit krehkosti a neistoty. Médiá každý deň zaplavujú správy, ktoré veľakrát nie sú povznášajúce. No táto skúsenosť môže byť aj pozvaním priblížiť sa k Bohu a prehĺbiť svoju modlitbu. On je „skala naveky“ (Iz 26, 4) – naša jediná istota, naša pravá nádej. Aby sme neupadli do znechutenia a neutápali sa v obavách, potrebujeme nanovo objaviť alebo prehĺbiť svoj vzťah s ním. On nám je práve v čase krízy bližší. On nás nekonečne miluje a túži nás podržať a povzbudiť.
Potrebujeme modlitbu
Veľmi potrebujeme pravidelne sa vystavovať Božiemu pohľadu, vítať jeho láskavú prítomnosť, živiť sa jeho láskou a jeho slovom. Práve tam, v tomto „oceáne pokoja, ktorým je Najsvätejšia Trojica“, ako to vyjadrila Katarína Sienská, nájdeme i pokoj svojho srdca. V Bohu nachádzame všetko potrebné, aby sme sa postavili k svojim životným situáciám s vierou a dôverou. Dobre to vyjadril aj svätý Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii Novo millenio ineuente, v ktorej píše, že kresťan, ktorý sa nemodlí, je „kresťan vystavený nebezpečnému riziku“ (34).
Náš modlitbový život má dva aspekty. Prvý z nich spočíva v úsilí – čo možno najviac – z celého svojho života vytvoriť rozhovor s Bohom. V priebehu dňa môžeme k nemu často celkom jednoducho a dôverne obracať svoje srdce a svoje myšlienky s vierou, že on na nás neustále hľadí s láskou. Tento rozhovor môže živiť všetko, čo je súčasťou nášho života: krásne veci, ktoré nám pomáhajú chváliť ho a ďakovať mu, ťažkosti, ktoré nám pomáhajú žiadať ho o pomoc, ba aj naše chyby, ktoré nám pomáhajú prosiť ho o odpustenie! Toto by malo byť pre nás veľmi povzbudivé. Všetko – dobré aj zlé – sa môže stať príležitosťou na rozhovor s Bohom a na dôvernejšie zblíženie sa s ním – podobne ako sa dieťa približuje a zbližuje so svojím otcom.
Druhý aspekt duchovného života spočíva v potrebe pravidelne si vyhradiť čas, ktorý trávime len s Bohom. Potrebujeme chvíľu, v ktorej sa od všetkého „odpojíme“ a takpovediac odstúpime od požiadaviek života, aby sme boli v Božej prítomnosti. Môžeme napríklad začať s pätnástimi minútami denne a potom po nejakom čase túto dobu predlžovať a napokon si pravidelne robievať hodinku eucharistickej adorácie v nejakom obľúbenom kostole. Počas takýchto chvíľ na nás Boh môže vylievať svoju milosť. Môže do nás vlievať silu a nádej a jeho prítomnosť môže meniť naše srdce.
Prekážky pri modlitbe
Keď sa snažíme rásť vo vernosti v modlitbe, narazíme aj na prekážky. Môžeme sa napríklad trochu zdráhať otvoriť Bohu. Môžeme sa báť, že ak sa začneme pravidelne modliť, Pán nás bude konfrontovať s našou priemernosťou alebo nás privedie na cestu, na ktorej už nebudeme mať svoj život pod kontrolou. Môžeme byť dokonca v pokušení zotrvávať v znechutení alebo otrávenosti z toho, že nerobíme žiadny pokrok. Diabol sa snaží urobiť všetko pre to, aby nás odvrátil od modlitby, lebo vie, že duša, ktorá sa modlí, je preňho stratená. V dnešnej spoločnosti môžeme tiež cítiť ustavičný nápor médií, ako aj strach z osamelosti a ticha. Je ľahšie posúvať si prstom texty na obrazovke tabletu či mobilu, než zotrvať v tichu Božej prítomnosti!
Ďalšou prekážkou je nesprávne chápanie modlitby, ktoré je celkom bežné. Často si myslíme, že na to, aby modlitba bola plodná, aby nám prinášala pokoj, aby posilnila našu vieru a dala vzrast našej láske, musí byť „úspešná“ – teda vykonaná čo najdokonalejšie; akoby modlitba bola nejaký výkon, s ktorým môžeme, ale aj nemusíme byť spokojní. No toto nie je kresťanský pohľad na modlitbu.
Modliť sa neznamená podávať nejaký výkon, ale prijať Boha vo svojej chudobe a bezmocnosti. Modlitba nie je o efektivite, o vyprodukovaní nejakého výsledku, ale predovšetkým o zotrvávaní v Božej prítomnosti. Modliť sa znamená byť s Bohom. Boh nepotrebuje naše skutky a diela, no žízni po našej láske, hovorí svätá Terézia z Lisieux.
Niekedy sa môžeme cítiť chudobní, rozptýlení, bez elánu, krehkí a nedokonalí, no nič z toho pri modlitbe neprekáža. Ba povedal by som, že je to presne naopak: naša slabosť nám znemožňuje snažiť sa urobiť z modlitby nejaký pekný výkon, na ktorý by sme boli pyšní. Modlitba je takto volaním úbohého bedára. Ako hovorí žalm: „Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal“ (Ž 37, 4). Jedine takáto modlitba preniká nebesia. Paradoxne, modlitba úbožiaka je radostnou modlitbou: je plná radosti plynúcej z prežívania toho, že Božia láska je nekonečne väčšia ako naše obmedzenia.
Je dobré, keď počas modlitby dostaneme nejakú milosť alebo svetlo v nejakej veci, no nie je to nevyhnutné. Na to, aby sme sa v modlitbe skutočne dotkli Boha a dovolili mu, aby sa on dotkol nás, nemusíme zakusovať zvláštne rozumové zjavenia alebo útechy. Modlitba má byť len verná a vytrvalá, má byť úkonom úprimnej viery a dôvery, vyjadrením našej opravdivej túžby milovať.
V tomto smere sa mi páčia slová mladého francúzskeho kresťanského filozofa Martina Steffensa:
„Každý deň života sa delíme o svoje talenty s týmto svetom. V modlitbe dávame svoju bezmocnosť. Preto je modlitba vždy možná a vždy prichádza v správnom čase… Nikdy nemusíme čakať na správne okolnosti, ak v modlitbe odovzdávame svoje biedne ľudské položenie“ (noviny La Croix, 17. apríla 2020).
Svet potrebuje našu modlitbu
Svet absolútne potrebuje našu modlitbu. Potrebuje byť navštívený a dotknutý Božím milosrdenstvom; len vo vzťahu s Bohom bude obnovený a zachránený. Ľudské prostriedky ako sociálne a politické riešenia sú nedostatočné. My potrebujeme byť ako strážcovia, o ktorých hovorí prorok Izaiáš, ktorých Boh ustanovil na múroch Jeruzalema: „Celý deň a celú noc už nebudú mlčať“ (Iz 62, 6). Títo strážcovia si neoddýchnu, kým Boh neudelí spásu svojmu svätému mestu! Podobne ako vdova pred nespravodlivým sudcom, ani my nesmieme Boha „nechať na pokoji“ dovtedy, kým neprejaví svoju spravodlivosť, teda kým nepreukáže milosrdenstvo svetu (pozri Lk 18, 1 – 8).
Modlitba príhovoru je dnes veľmi potrebná: je potrebné prihovárať sa za obnovu Cirkvi, za hlavy štátov, zdravotníkov a opatrovateľov, chorých a za všetkých, ktorí prežívajú nejaké vážne a ťažké následky pandémie.
Každý kresťan musí vykonávať – mocou svojho krstného kňazstva – službu príhovoru. Každý z nás musí prosiť Ducha Svätého, aby nám pomohol pochopiť, ktoré úmysly spomedzi tých nespočetných potrieb sveta a Cirkvi zveruje Boh nám. Mojou úlohou nie je len modliť sa za úmysly, ktoré mi spontánne zídu na um – teda moje potreby a potreby mojich milovaných –, ale aj za tie, ktoré mi zveruje sám Boh. Keď mi dané veci kladie na srdce sám Pán a nevychádzam len zo svojich vlastných pocitov, mám väčšiu istotu, že moje modlitby prinesú ovocie.
Naša modlitba za svet môže byť často veľmi konkrétna, no môže zostať aj všeobecná. Terézia z Lisieux vo svojich úvahách o modlitbe pripomína, že vždy nie je potrebné predkladať každú požiadavku osobitne. Niekedy stačí byť jednoducho v Božej prítomnosti, nechať sa ním priťahovať, aby nás tak mohol nasledovať väčší počet duší a začať spolu s nami bežať k Bohu. Takto vykladá slová Piesne piesní: „Tiahni ma za sebou! Pobežme!“ (1, 4). Jednoduché zotrvávanie v tichu adorácie, byť tu len pre Boha a pre neho samého, pre jeho slávu a pre nič iné, ako sviečka, ktorá horí v tichu – už to priťahuje množstvo duší k Bohu!
Príď kráľovstvo tvoje
Boh na naše modlitby neodpovie vždy presne tak, ako očakávame, no naša modlitba vždy zmení niečo v nás i vo svete. Priťahuje Božiu prítomnosť; prináša Božie kráľovstvo.
Zdá sa mi, že v týchto nezvyčajných časoch, v ktorých teraz žijeme, musí byť naša modlitba prosbou o príchod Božieho kráľovstva. Nepoznáme časy a chvíle, ktoré Otec určil vo svojej zvrchovanej múdrosti, ale je jasné, že stojíme tvárou v tvár koncu sveta, aký poznáme. Nachádzame sa v jedinečnom okamihu dejín, ktorý sa podobá tým hlbokým tektonickým pohybom, ktoré charakterizujú zmenu geologickej éry.
Podľa slov svätého Pavla v Liste Rimanom samotné stvorenie vzdychá a zvíja sa v očakávaní svojho vykúpenia (8, 22 – 23). Svet prežíva pôrodné bolesti, ktoré sú prípravou na príchod nového neba a novej zeme. Prosba, ktorou sa obraciame na Boha v modlitbe Otče náš – „Príď kráľovstvo tvoje!“ –, naberá dnes zvláštnu silu. Tým najhlbším zvolaním našej modlitby musí byť zvolanie, ktoré vyslovuje Duch spolu s Nevestou na konci Knihy zjavenia: „Amen! Príď, Pane Ježišu!“ Maranatha! (22, 20).