Nové nebo a nová zem

Boh všetko obnoví v Ježišovi

 V Knihe zjavenia svätý Ján rozpráva o svojom videní neba. Vidí veľký trón pokrytý drahokamami a obklopený akousi smaragdovou dúhou. Vidí tiež pred sebou čosi ako sklenené more. Počuje zvuk trúb a hrmenie. Dvadsiati štyria starci sediaci na svojich trónoch hádžu svoje zlaté vence pred Pána, klaňajú sa mu a zvelebujú ho (pozri Zjv 4, 1 – 11).

Hoci sú všetky tieto obrazy nádherné a vznešené, predsa len akoby z diaľky zachytávajú čosi neopísateľné. Cirkev sa to snaží vyjadriť slovami, keď učí, že nebo „je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sú dokonale včlenení do Krista…“ „Presahuje každé chápanie a každú predstavu,“ no zároveň je „posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti“ (KKC 1024, 1026 – 1027).

Pre túto nádej žijeme. Vďaka nej vieme, že aj keď občas tu na zemi trpíme a že raz umrieme, naša viera nie je márna. Boh najväčšmi túži po tom, aby sme večne žili s ním. A to nám umožnil prostredníctvom smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna Ježiša.

Najlepšie na tom je, že táto nádej nepatrí len nám! V nebi sa totiž budeme tešiť nielen zo svojho zjednotenia s Bohom, ale aj z toho, že sa tam opäť stretneme so svojimi milovanými – vlastne so všetkými našimi bratmi a sestrami v Kristovi! Naše šťastie takpovediac presiahne nás samých. Budeme sa tešiť zo všetkých veriacich, ktorí nás predišli, a budeme sa tešiť spolu s nimi.

 

Zosnulí budú vzkriesení

Hoci si určite predstavujeme nebo ako úžasné a krásne miesto, možno nevidíme širšie súvislosti. Ježišovo zmŕtvychvstanie nám totiž neotvorilo len nebo. Tým, že Ježiš vstal z mŕtvych, porazil aj samotný strach zo smrti. Nevieme, kedy príde Ježiš znova, no vieme, že keď sa to stane, naše porušiteľné telá sa zmenia na neporušiteľné (pozri 1 Kor 15, 42 – 43; KKC 1038). Vstaneme z mŕtvych tak ako Ježiš. Dostaneme neporušiteľné telá podobné jeho oslávenému telu a naše srdcia budú úplne očistené od všetkého hriechu, smútku a utrpenia. Konečne zakúsime – na svojom vlastnom tele – pravdivosť prisľúbenia, že smrti viac niet!

Možno je pre nás náročné veriť vo svoje telesné vzkriesenie. Môžeme uvažovať nad tým, ako môže byť nanovo vytvorené naše telo po tom, čo sa rozloží. Prijať toto učenie bolo náročné aj pre niektorých prvých kresťanov (pozri 1 Kor 15, 12). Pavol však učí, že naše zmŕtvychvstanie je priamo spojené s Ježišovým zmŕtvychvstaním. „Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus“ (1 Kor 15, 12). Inými slovami, ak hovoríte, že nie je vôbec možné, aby mŕtvi vstali, potom vlastne hovoríte, že nevstal ani Kristus.

Nevieme, aké presne bude naše oslávené telo, no Písmo nám o tom čosi napovedá. Ježišovo vzkriesené telo bolo veľmi podobné nášmu terajšiemu telu. Bolo z mäsa a kostí; Tomáš mohol vložiť svoju ruku do Ježišových rán a dotknúť sa jeho boku (pozri Jn 20, 27). Ježiš dokonca pred svojimi učeníkmi jedol pečenú rybu (pozri Lk 24, 42 – 43).

No zároveň bolo jeho telo v mnohom iné.  Ježiš mohol prechádzať cez zavreté dvere (pozri Jn 20, 19) a minimálne jedno rozprávanie hovorí o tom, že učeníkom zmizol priamo spred očí (pozri Lk 24, 31). Nevieme, či po svojom zmŕtvychvstaní budeme môcť robiť podobné veci, no vieme, že naše telá budú dokonalé a nesmrteľné. To znamená, že naše oslávené telá už nebudú podliehať chorobám, starnutiu ani rozkladu.

 

Nové nebo a nová zem

No obraz neba má ešte jednu dôležitú časť: keď Ježiš znova príde a vzkriesi nás, budeme žiť v „novom nebi a novej zemi“ (Zjv 21, 1). V Knihe zjavenia Ján opisuje, ako nebeské mesto Jeruzalem zostupuje z neba na zem „ožiarené Božou slávou. Jeho jas bol podobný najdrahšiemu kameňu, akoby krištáľovo čistému kameňu jaspisu“ (21, 10 – 11).

Aký krásny a utešujúci obraz Ján vykresľuje! Pri poslednom súde Boh napraví všetko to, čo je vo svete nesprávne, a tu na zemi naveky zavládne Božie kráľovstvo. Nebo a zem budú jedno a stanú sa naším novým a večným domovom. Cirkev učí, že táto „tajomná obnova… bude definitívne uskutočnenie Božieho plánu: ,zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi‘ (Ef 1, 10)“ (KKC 1043).

Pri tom, ako Ján hľadí na sväté mesto zostupujúce z neba, počuje mohutný hlas volať:

„Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21, 3 – 4).

Náš svet sa nejakým spôsobom pretvorí podobne, ako budeme pretvorení my sami! Svätý Pavol napísal, že celé stvorenie sa „až doteraz zvíja v pôrodných bolestiach“. No potom bude aj „samo stvorenie vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21 – 22).

Dokážeš si predstaviť svet, v ktorom niet zemetrasení, hrozných búrok, záplav či hladu? Svet, v ktorom by nemohla nastať celosvetová pandémia? Svet, v ktorom by sme všetci žili v jednote, oslobodení od hrozby vojny alebo rasového či etnického delenia? Presne toto nám Boh prisľúbil a toto nám Ježiš získal svojím zmŕtvychvstaním. Tento krásny obraz je základom našej nádeje v tomto svete. Na konci čias Boh skutočne v sebe samom všetko – vrátane teba – obnoví a napraví všetko nesprávne a chybné.

 

Nádej, ktorá nikdy nesklame

Veci ako hriechy, konflikty, choroby, závislosti a smrť sú súčasťou tohto sveta. No ony nebudú mať posledné slovo. Už teraz, počas toho, ako deň za dňom prežívame svoj život tu na zemi, vieme, že Kristus je s nami. To, čo Ježiš vykonal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, sa už začalo. On nás už vyslobodil z hriechu. On nám už dal poslanie šíriť jeho kráľovstvo na zemi. A môžeme žiť v absolútnej dôvere v to, že v posledný deň zavŕši všetko, čo začal (pozri Jn 6, 39).

Pápež František vo svojom cykle prednášok o nádeji povedal, že napriek hriechu, ktorý vo svete vidíme, vieme, že Boh nás zachránil. Dokonca môžeme vôkol seba vidieť znamenia tohto vzkriesenia:

„Kresťan nežije mimo sveta, vie vo vlastnom živote a v tom, čo ho obklopuje, rozpoznať znamenia zla, egoizmu a hriechu… Kresťan sa však zároveň naučil toto všetko vnímať očami Veľkej noci, očami zmŕtvychvstalého Krista. A tak vie, že prežívame čas očakávania, čas dychtivej túžby, ktorá prekračuje prítomnosť, čas napĺňania. V nádeji vieme, že Pán chce svojím milosrdenstvom definitívne uzdraviť zranené a pokorené srdcia, ako aj všetko to, čo človek vo svojej krutosti znetvoril, a že týmto spôsobom znovu tvorí nový svet a nové ľudstvo, konečne zmierené v jeho láske“ (Generálna audiencia, 22. februára 2017).

Bez ohľadu na to, čo sa v tomto čase očakávania okolo nás deje, nemali by sme sa nechať znechutiť. Môžeme mať nádej – nádej nielen v svoju osobnú spásu, ale aj v spásu našich milovaných, ba aj celého sveta.

Boh začal svoj záchranný plán, keď uzavrel zmluvu s Abrahámom a keď sa Izrael stal jeho vyvoleným ľuďom. Skrze nich Ježiš prišiel na svet ako Pán a Spasiteľ. Keď príde znova, Boží prísľub vyslobodenia z hriechu a smrti bude navždy zavŕšený. Toto je nádej, ktorú môžeme prinášať všetkým trpiacim, všetkým tým, ktorí túžia po láske, milosrdenstve a spravodlivosti. Kiež sme všetci Božími vyslancami, prinášajúcimi nádej ľuďom, ku ktorým nás Boh pošle.