Uzdravujúci dar priateľstva

Našla som Boha v priateľke, ktorá stála pri mne

Judy Vaughanová

 

„Áno, pomôžem veľmi rada,“ ozval sa hlas v telefóne. Krátko po dokončení univerzity som sa začala angažovať vo farnosti, v ktorej som bývala. Chcela som získať pár dobrovoľníkov do novej farskej potravinovej banky. No márne. O tomto druhu služby som nevedela vôbec nič, no som rada, že ma to nezastavilo – pretože vďaka tomu som stretla ženu, ktorá mi zmenila život.

Jeanne bola nielen ochotná pomôcť, ale bolo cítiť, že mi pomôže rada. Začali sme teda pracovať: chodievali sme do obchodov, kde boli zľavy, či priamo do výrobných podnikov, a kupovali sme celé prepravky konzervovaného jedla. Vďaka týmto našim cestám som mala dosť času spoznať ju. Žasla som nad tým, ako je možné, že napriek tomu, že vychovala štrnásť detí, má na túto novú službu – a na mňa – akoby neobmedzené množstvo času.

 

Začiatok našej spoločnej cesty

Keď som sa na univerzite stala katolíčkou, bola som veľmi zranená a len tak-tak som sa držala pri živote. Vyrastala som v domácnosti plnej násilia a týrania. Nedokázala som preto nikomu dôverovať. Netušila som, ako sa s niekým spriateliť alebo si udržať vzťah. V našej rodine sa nikdy nespomínal Boh ani viera, takže som nemala ani nádej ohľadom svojej budúcnosti. No počas dospievania som narazila na knihu Pieseň o Bernadete a doslova som ju zhltla.

Bernadetin príbeh mi priniesol záblesk nádeje, že možno existuje aj niečo iné ako moja bolestná existencia. Vtedy som nastúpila na cestu vedúcu k obráteniu a krstu. Napokon som sa dostala do farnosti, kde som chcela slúžiť. Zdalo sa mi, že práca v potravinovej banke by mi mohla sedieť, a tak som sa prihlásila ako dobrovoľníčka a rozbehla som ju. Netušila som, koľko s tým budem mať práce, no Jeanne mi s tým pomohla.

Tridsaťpäť rokov, počas ktorých som pracovala s Jeanne, považujem za jednu dlhú cestu uzdravenia. Zo začiatku som rozprávala len málo. Skôr som počúvala, ako mi rozpráva o svojej rodine a o svojej ceste viery. Najradšej som mala príbehy o jej deťoch. Učila ma, že keď ja budem mať deti, budem musieť každé jedno „spoznať“ – pretože každé bude mať inú povahu a osobnosť. Taktiež ma učila, že človek síce nemiluje jedno zo svojich detí viac než ostatné, no občas sa cíti bližšie k tomu, ktoré najviac trpí.

Jeanne bola dosť pokorná a úprimná na to, aby mi porozprávala aj o svojich zlyhaniach, pochybnostiach a obavách. Mala vľúdny hlas a úžasne jemný a melodický smiech. Po čase som si začala uvedomovať, že Jeanne na mne veľmi záleží, no nevedela som pochopiť prečo. No neskôr som pochopila, že jej lásku si nemusím ničím „zaslúžiť“. Bol to dar; tak ako ním je Božia láska.

 

Bezpodmienečná podpora

Keď som sa vydala a narodili sa mi deti, Jeanne ma pri každom kroku sprevádzala. Samozrejme, poprosila som ju, aby bola krstnou mamou mojich dvoch synov. Veľa ráz som jej volala s celkom triviálnymi otázkami, no ona si na mňa vždy našla čas. Jeanne mi rozprávala, ako zápasila so starostlivosťou o deti ona – od dojčenia a prebaľovania až po karhanie a výchovu. Vždy ma povzbudzovala a chválila ma za to, ako sa mi darí, a to aj vtedy, keď som sama vedela, že som čosi pokazila alebo urobila chybu.

V dome, kde Jeanne spolu so svojím manželom Charliem vychovali svojich štrnásť detí, som strávila veľa času. Vo vstupnej hale mali veľký – asi jedenapolmetrový – kríž. Na nočnom stolíku mala Jeanne vždy položený ruženec. Bolo jasné, že viera je stredobodom jej života; a táto viera žiarila skrze jej tiché a stále priateľstvo.

Často sa hovorí, že ľudia, ktorí vyrastali v násilníckom prostredí, majú neskôr rovnaké manželstvá. Tak tomu bolo, žiaľ, aj v mojom prípade. Vzala som si muža, ktorý nedokázal milovať, a naše manželstvo sa po rokoch bolesti skončilo rozvodom a následným bojom o deti. Jeanne počas tých ťažkých dní zostávala po mojom boku. Ja som sa cítila slabá, no ona bola mojou skalou. Zriekla sa ma aj vlastná mama, no Jeanne ma nikdy neodsúdila. Keď som sa rozhodla začať chodiť na terapie, stála pri mne. Keď som sa trápila a prežívala som bolesť, stačilo jej zavolať a vysloviť jej meno. Ona hneď vedela, že so mnou niečo nie je v poriadku, a našla si čas vypočuť ma. So mnou plakala aj sa modlila.

Je naozaj takýto aj Boh? Vždy prítomný, vždy láskavý, vždy pripravený otvoriť svoju náruč bez ohľadu na to, s čím zápasím, a bez ohľadu na to, koľkokrát som padla?

 

Uzdravenie, priateľstvo a Božia láska

Jeanne zomrela 11. februára 2015. Pri pohrebnej svätej omši som sa pozrela na oltár a rozplakala som sa. No nebola som smutná. Vedela som, že je v nebi, a to ma napĺňalo útechou. Tiež som si uvedomila, že Boh ešte raz použil Jeanne, aby sa ma dotkol: 11. februára je totiž sviatok Lurdskej Panny Márie. Boh mi tým znovu hovoril, že ma miluje. Toto som pred rokmi pochopila pri čítaní Piesne o Bernadete. Zároveň to bolo čosi, čo som si potrebovala pripomínať po celý život.

Často premýšľam nad Jeanne a všetkým tým, čo mi dala; zvlášť nad tým, ako zmenila moje vnímanie Boha. Boh mi vo svojej milosrdnej láske a nesmiernom zľutovaní dal priateľstvo, prostredníctvom ktorého ma uzdravil a zjavil mi svoju trpezlivú a vytrvalú lásku.

Svätý Augustín napísal, že Boh „každého jedného z nás miluje tak, akoby neexistoval nikto iný“. Presne takto som sa pri Jeanne cítila. Skrze jej priateľstvo mi Boh dával všetok svoj čas a pozornosť, všetok súcit a lásku, ktoré som potrebovala na svoje uzdravenie.