No tak, Bože, daj mi pauzu!

A on mi v okamihu odpovedal

Dennis P. McGeehan

 

Bol som už hore, keď zazvonil budík. Päť hodín ráno. Čas rozhýbať sa. Niekoľko mesiacov som mal zvyk zvaliť sa z postele na kolená a začať deň modlitbou. „Dobré ráno, Bože,“ začínal som. Ale dnes som ostal ležať a pomyslel som si: „Dobrý Bože, zase je ráno.“

Posledné dve hodiny som sa v obavách prevracal a prehadzoval a striedavo som sa chvel od strachu i hnevu. Tieto obavy mi boli dobre známe, ale tentoraz boli intenzívnejšie. Účty, hypotéka, zariadenia, potraviny… Ako si tento mesiac rozdelím peniaze? Komu zaplatím a kto bude musieť počkať? Auto potrebovalo opravu – odišla prevodovka. Mal som nečakané výdavky 2500 dolárov. Vrátili mi daňový prebytok. Chcel som ho použiť na naliehavé potreby, ktoré som dlho odkladal. A teraz nemám prebytok, ale potrebujem ešte viac peňazí.

A okrem stresu tu boli aj obavy, ktoré súvisia s tým, že som otcom. Moja dcéra a sedem synov sú úžasní, ale dvaja starší synovia premýšľali nad budúcnosťou a uvažovali, že vstúpia do armády. Povedal som im, že podporím akékoľvek ich rozhodnutie, ale myšlienky na to, že ich zabijú alebo zrania, neodchádzali z mojej mysle.

A bolo tu aj zamestnanie, v ktorom dochádzalo k zmenám. Noví šéfovia a nové postupy spôsobili, že každý prežíva zmätok. Hovorí sa o prepúšťaní. Len nedávno sme mali neplatené voľno a teraz hrozí, že prídeme o prácu.

Nie, nechcel som vstať z postele. Naša rodina však roznáša noviny sedem dní v týždni a moja manželka i deti potrebovali moju pomoc. Padol som na kolená, pomodlil sa a obliekol som sa.

 

S ťažkým bremenom

Keď som prišiel do práce, moje oddelenie bolo vo veľkom zmätku. Nemali sme dostatok personálu, počas rokov sme prišli o desiatky zamestnancov a naše pracovné zaťaženie sa len zvyšovalo. Bolo na mne a mojom spolupracovníkovi, aby sme prišli na to, ako všetko zvládneme. To bolo každodenné bremeno. Niekedy ma to drvilo. Ale ako zvyčajne každý spolupracoval a zvládli sme to.

Keď sa vyriešil tento problém, pustil som sa do naliehavého projektu. Keď som už bol temer na konci a stretol som sa s 15 rôznymi skupinami ľudí, vypadla elektrina. Počítač odišiel a ja som stratil väčšinu svojej práce.

Okolo obeda som naozaj musel odísť. Nasadol som do auta, odišiel som na vzdialené miesto, zavrel som oči a chcel som si oddýchnuť. Zaspával som, keď som zrazu uvidel blesk. Ako keby ma zasiahol elektrický šok. Cítil som takmer neodolateľné nutkanie šoférovať. Naštartoval som auto. Nemal som poňatie, kam idem. Až keď som na križovatke v meste zabočil doľava, došlo mi, že idem do kostola.

V minulosti som sa tam často nakrátko zastavil a rozprával som sa s Bohom. Dnes som nemal niečo také v pláne, ale čosi ma ťahalo na parkovisko pred kostolom. Deň bol studený a sychravý – dokonale sa hodil k mojej nálade –, ale vo farskej škole deti pobehovali a bolo im dobre. Keď som ich sledoval, naplnil ma pocit straty a túžil som po jednoduchšom období. Mal som však aj pocit, že práve tu mám byť. Po niekoľkých minútach, takmer akoby ma niesla nejaká vlna, som vystúpil z auta a vošiel som do kostola.

 

Porozprávajme sa

Kostol bol prázdny a tmavý. Slabé denné svetlo sotva prechádzalo cez okná. Kľakol som si v zadnej časti kostola a položil si tvár do rúk. Moje telo sa nehýbalo, ale myseľ pobehovala, opäť prehrávala rozhovory a scény z práce. Obavy v noci, napätie cez deň, kopiace sa požiadavky a znechutenie – to všetko ma tlačilo ako bremeno na pleciach. Prinútil som sa začať modlitbu, liturgiu hodín. „Bože, príď mi na pomoc. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať…“ Ďalej som sa nedostal.

Namiesto toho som v tichosti začal hovoriť. „No tak, Bože, daj mi pauzu.“ Potom som povedal všetko, čo som mal na mysli, sťažoval som sa, prosil som o pomoc a rozprával som. Keď som už nevedel, na čo sa ešte môžem sťažovať, zastavil som sa a utíšil som svoje myšlienky. Všimol som si, že už viac necítim bremeno. Keď som zdvihol hlavu a poobzeral sa, všimol som si ešte niečo iné.

Bolo Pôstne obdobie a svätyňa bola vyzdobená podľa liturgického obdobia. V minulosti v takom čase nad oltárom visel nahrubo otesaný kríž a tŕňová koruna. Dočasne nahradili zvyčajný veľký kríž so vzkrieseným Kristom. V tomto Pôstnom období to však bolo inak. Vzkriesený Pán bol na svojom mieste priamo predo mnou. Po mojej ľavici bol otesaný kríž s korunou. A medzi nimi bol svätostánok.

Keď som sa pozeral na celú scénu, hlavou mi preletela myšlienka, ako keď sa žiarovka naplno rozsvieti. Predo mnou bol celý príbeh. Videl som to v jednom okamihu – odpoveď na moje modlitby, obavy a sťažnosti: Ježišova smrť, jeho zmŕtvychvstanie a jeho prítomnosť! Nielenže trpel, zomrel a vstal z mŕtvych za mňa: bol tu, osobne prítomný vo svätostánku, a čakal na mňa.

Sadol som si do lavice. „Bude ti prekážať, keď tu chvíľu ostanem, Pane? Naozaj sa musíme porozprávať.“

 

„Poď ku mne“

Moje myšlienky sa vrátili k problémom, ale teraz boli ako snehové vločky, ktoré padali na veľký oheň. Nie, nevedel som, aké zamestnanie si vyberú moji synovia, ale veril som, že sú v rukách Otca, ktorý ich miluje viac než ja. A pokiaľ ide o peniaze, môžem sa porozprávať s manželkou a určiť si priority. Boh nám pomôže. Veď nám pomohol aj v ťažších časoch – napríklad keď sme pre požiar prišli o dom a keď bol náš syn vážne chorý a takmer zomrel.

Strach bol preč. Hlbšie som pochopil, že vždy môžem predložiť svoju bolesť a obavy Ježišovi, nech sú akékoľvek. On šiel na kríž a vie všetko o utrpení. Keďže vstal z mŕtvych, ukazuje mi svetlo na konci tunela. Vždy na mňa čaká – čaká na každého –, aby som prišiel k nemu a úprimne sa s ním porozprával. Je vždy ochotný počúvať, podporovať a viesť ma.

Nejakú chvíľu som tam sedel, radoval som sa, že stres a obavy odišli. Osviežený som vyšiel von. Stále bolo sychravo a chladno, ale slnko vykukovalo a oblaky mali krásnu modrozelenú farbu. Nastúpil som do auta a zavolal som manželke. Odpovedala mi svojím zvyčajným: „Ahoj, úžasný manžel!“

Začal som počítať svoje požehnania.

Dennis McGeehan a jeho manželka Susan majú osem detí a žijú vo Farnosti svätej Kataríny Sienskej v Duncansville v Pensylvánii.