Chlapec v deke

Božia láska si našla cestu do môjho zraneného srdca

Leslie Kowalská

Moje detstvo by ste nenazvali najšťastnejším. Ako dieťa vyrastajúce v malom ošarpanom dome, ako desiate z dvanástich detí – s rodičmi, ktorí zápasili so psychickými problémami – som sa toho naučila veľa o tom, že Boha sa treba báť. No nevedela som, ako veľmi ma Boh miluje. Boli sme veľmi chudobní; zriedkakedy sme mali dosť jedla. Môj otec niekedy z okna v kúpeľni strieľal veveričky, aby sme sa mohli najesť; inokedy sme sa prehrabovali v smetiakoch pri potravinách a hľadali sme niečo na zjedenie. Nemali sme žiadne periny ani deky, takže počas zimných nocí sme si na nohy navliekali rukávy kabátov, ktoré už rozožierali mole.

Bol to ťažký život, no všetko sa začalo meniť, keď som ako dvanásťročná začala strážievať deti svojej najstaršej sestre. Ona i jej manžel boli katolíci a ja som spolu s ich rodinou začala chodiť na sväté omše. V kostole, do ktorého sme chodili, som vnímala Božiu prítomnosť. Moja viera rástla aj potom – počas môjho manželstva, pri strate môjho dieťaťa, samovražde môjho prvého manžela i o niekoľko rokov neskôr, keď som vstúpila do druhého manželstva. Po čase som sa začala zapájať do rôznych služieb. Vlastne som ľuďom slúžila veľmi dlho, no stále som necítila vo svojom srdci Božiu lásku. Moje vnútorné boje a hanba, ktorú som cítila od detstva, mi bránili niekoho osloviť a požiadať ho o pomoc.

A potom som išla na misijný výjazd.

 

Svätá omša na skládke

Do Mexika sme sa vybrali štrnásti. Dali sme sa dokopy, aby sme priniesli útechu a pomoc rodinám žijúcim na skládke (basurero) hlavného mesta Mexika a aj deťom v sirotinci s názvom Casa Hogar La Divina Providencia.

Ako si náš mikrobus razil cestu drsnými a hrboľatými cestičkami na skládke, prešli sme popri niekoľkých provizórnych príbytkoch, postavených zo zošitých cielt, plastových fólií, vlnitých plechov a vyhodených kusov betónu. Uprostred hŕby odpadkov na desiatich kilometroch štvorcových som videla hrať sa malé deti – hrali sa na dospelých tak, že rukami prehrabávali smeti a na chrbte nosili veľké vrecia s recyklovateľným odpadom.

Pri vystupovaní z mikrobusu som čakala, že na tomto mieste plnom biedy uvidím len utrápené tváre. No na môj údiv ma všetci tamojší ľudia zdravili s úsmevom. Objímali nás a malé deti nás prosili, či sa môžeme zohnúť, aby nás mohli pobozkať na líce. Bola som z toho trochu v pomykove, no ich radosť ma zaujala.

Neskôr som sa dozvedela, že títo ľudia si z nájdených vyhodených vecí postavili kaplnku, aby sa mohli klaňať Bohu a mať bohoslužby. Našli dlaždice, betónové kvádre, dvere, koberce aj sochy – ba aj jeden veľký kríž. Kňaz, ktorý nás sprevádzal, tu odslúžil svätú omšu a požehnal nás svätenou vodou, použijúc starý téglik z jogurtu a umelý kvet.

Kým sme my rozdávali jedlo, vodu, oblečenie a deky, lekári spravili zdravotnú prehliadku desiatkam ľudí. Mladší členovia nášho tímu sa zasa medzitým hrali s deťmi. Po čase mi svoje rodiny predstavilo viacero ľudí. Nemala som im veľmi čo ponúknuť; nemám žiadne výnimočné talenty či schopnosti. Mohla som im len preukazovať lásku. Preukázala som im veľa lásky a útechy, no všetko sa mi to mnohonásobne vrátilo späť. Aj oni ma mali radi tak, ako som ja mala rada ich.

 

Ježiš sa ku mne načahuje s láskou

V sirotinci bolo viac než dvesto detí rôzneho veku. Mnohé z nich boli mentálne postihnuté. Ja som natrafila práve na jedno takéto dieťa. Bol to asi jedenásťročný chlapec. Všimla som si, že kým sa ostatné deti hrali a spievali s misionármi, on bol celý pozakrývaný dekou a bol k nám obrátený chrbtom.

Ťahalo ma to k nemu. Keď som prišla bližšie, zbadala som, že medzi dekou a stenou je len asi desaťcentimetrová medzera. Zazrela som jeho ruku a akoby som vnímala slová: „Dotkni sa ho.“ Veľmi pomaly som sa načiahla do otvoru v deke; pocítila som, že som sa dotkla jeho prstov. Vtedy ma chytil za ruku a trochu sa vyklonil z deky, no len tak, že som ledva mohla vidieť jeho tvár.

V tej chvíli som si uvedomila, že som presne ako tento chlapec v deke. Ježiš sa chcel načiahnuť a dotknúť môjho zraneného srdca. Hoci som sa cítila taká nepodstatná, on sa ku mne neustále s láskou načahoval.

 

Nový zmysel

V ten deň sa ma v tom sirotinci dotkla Ježišova láska. Ježiš mi povedal, že hoci si myslím, že som nehodná, on ma miluje takú, aká som, pre to, aká som, a vždy ma aj bude milovať. Môžem sa ukrývať pod dekou svojho strachu a svojej minulosti, no on je stále so mnou a čaká, kedy sa za ním načiahnem a chytím sa jeho ruky. On sa ku mne rád skloní a prihovorí sa mi – dokonca mi rád aj čosi nežne zaspieva! Jeho láska nie je určená len pre všetkých ostatných. Vzťahuje sa aj na mňa. V tom chlapcovi som uvidela seba, nesmelo prijímajúcu Božiu lásku.

Od toho dňa som sa stala láskavejšou a súcitnejšou, no nielen k ľuďom okolo seba, ale aj sama k sebe. Keď podávam pomocnú ruku zraneným ľuďom, učím sa väčšmi spoliehať na Ježiša. Zvlášť ma to ťahá k ľuďom zápasiacim so závislosťou od alkoholu a drog a k ľuďom s mentálnym a telesným postihnutím, pretože s týmito ľuďmi svet zaobchádza tak, ako by si najmenej zaslúžili lásku a ako boli „čosi menej“ než ostatní. No keď sa s nimi stretám ja, nevidím v nich zlyhanie či omyl; vidím, ako veľmi potrebujú lásku, a snažím sa ich milovať tak, ako Boh miluje mňa.

 

Slobodná v láske

Teraz už viem, že moja minulosť neurčuje to, kto som, a že som tým človekom, akého Boh chcel mať, keď ma stvoril. Nezazerám kdesi z okraja na druhých ľudí, ktorí sú šťastní a slobodní. Ježiš je so mnou – a to celkom osobne. Ľudia, za ktorých sa modlím, sú niekedy v takých ťažkých situáciách, že im neviem nijako pomôcť. No to mi nebráni aj tak vstúpiť do situácie, v ktorej sú, a prejsť ňou s láskou spolu s nimi – aj keby som ich mala sprevádzať len malú chvíľku.