Kde je Boh?

Kladenie ťažkých otázok v čase krízy

Pred tridsiatimi rokmi mojej trojročnej dcére Christine lekári diagnostikovali zriedkavú formu rakoviny očí. Odrazu sa celá naša rodina ocitla v kríze. V tom čase som viedol časopis Slovo medzi nami. Človek by si teda myslel, že v takej situácii budem reagovať s dôverou a vierou. No nebolo to tak.

Zosypal som sa. Zanechal som prácu v redakcii. Jednoducho som nedokázal ľuďom hovoriť o dokonalej Božej láske a jeho dokonalom pláne s nami, a pritom sa pozerať na to, ako moja malá dcéra trpí pri stovkách vyšetrení a tisíckach injekcií.

Bol som z Boha úplne frustrovaný. Mal som pocit, že opustil mňa aj celú moju rodinu. Premýšľal som: „Ako sa toto mohlo stať tomuto môjmu nevinnému dieťaťu? Aký Boh by toto dopustil?“ Keď som so svojou manželkou Feliciou priviedol Christine do nemocnice, uvidel som tam stovky malých detí s rozličnými vážnymi chorobami. Pri pohľade na všetky tie deti s toľkými chorobami sa mi do očí nahrnuli slzy. Snažili sme sa niektoré z nich osloviť a utešiť ich a povzbudiť aj ich rodičov, no to, čo som videl, len prehĺbilo môj negatívny postoj k Bohu. Najdlhších šesť týždňov svojho života som potom strávil uvažovaním nad tým, či o rok bude ešte moja dcéra žiť.

 

Niečo sa vo mne zlomilo

Z duchovného hľadiska som túto krízu veľmi dobre nezvládol. No Boh ma neopustil. Pár týždňov po tom, čo Christine začala chodiť na terapie, prišli za mnou moji priatelia a opýtali sa ma, či sa môžu za mňa pomodliť. Neochotne som súhlasil. Keď sa začali modliť, pocítil som, ako ma zaplavuje Božia láska. Na ten okamih nikdy nezabudnem. Počas modlitby mi môj brat povedal, že má pre mňa odkaz, ktorý podľa neho pochádza od Boha: „Nemyslíš, že som vedel, čo robím, keď som Abraháma požiadal, aby obetoval svojho syna Izáka? Nemyslíš, že viem, čo robím s Christine?“

Vtedy sa niečo vo mne zlomilo. Modlil som sa: „Pane, ako rodič chcem, aby Christine žila. Ale ak ju chceš, je tvoja.“ Christine prišla kvôli rakovine o obe oči, no dnes žije, má sa dobre a vyučuje na miestnej univerzite.

Každý z nás vo svojom živote prežil takú alebo onakú krízu. Nebolo to ľahké a nebola to zábava. Je to však súčasť života vo svete po prvotnom páde. Niekedy môžeme danú krízu prijať len ako tajomstvo (tak to bolo aj v mojom prípade s Christine) – tajomstvo, ktoré nám Boh raz vysvetlí. Vždy však môžeme veriť, že Boh k nám príde so svojou milosťou, a keď sa k nemu v čase krízy obrátime, pomôže nám. Viem to, lebo presne toto sa stalo aj mne, a videl som, ako sa to isté stalo aj v živote mnohých iných ľudí.

 

„Otče, odním odo mňa tento kalich“

V dvoch predchádzajúcich článkoch sme sa pozreli na to, ako sa Ježiš modlil pred každou dôležitou činnosťou či vážnym rozhodovaním. Teraz sa presvedčíme, že podobným spôsobom prekonával vo svojom živote aj krízy.

Pri Poslednej večeri bolo Ježišovi celkom jasné, čo sa s ním bude diať. Otvorene hovoril o tom, že bude zradený, že sa jeho učeníci rozpŕchnu a že ho Peter trikrát zaprie. No hoci Ježiš vedel, že koniec je blízko, jeho učeníci o tom nemali ani potuchy. Napriek tomu, že im povedal, čo sa to stane, oni to nechápali. Vlastne sa ešte začali hádať, kto z nich je najlepší učeník (pozri Lk 22, 24). Jeden z nich navrhol, aby si na svoju obranu vzali meče (22, 37 – 38). Očividne až neskôr pochopili, že Ježiš išiel na smrť dobrovoľne a pokorne.

A teraz si postoj učeníkov ku kríze porovnajme s Ježišovým postojom. Učeníci tápali v hmle, hádali sa medzi sebou a uvažovali nad tým, že sa uchýlia k násiliu. Ježiš sa odišiel modliť do Getsemanskej záhrady. Celkom úprimne Otcovi hovoril, ako sa cíti, a prosil ho o východisko. „Odním odo mňa tento kalich,“ modlil sa. No potom jedným dychom dodal: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22, 42). Celkom sa zveril do Otcovej starostlivosti.

A čo sa stalo? Boh poslal anjela, aby Ježišovi poslúžil. Pochybujem, že ten anjel z Ježiša sňal úzkosť a tieseň, ktorú prežíval. Skôr si myslím, že mu ten anjel priniesol milosť a silu zniesť kríž.

No Ježiš sa neprestal modliť ani po odchode z Getsemani. Neustále myslel na modlitbu. Preto mohol na jeruzalemské ženy naliehať, aby sa modlili tak, ako sa modlí on (pozri Lk 23, 28). Keď ho pribíjali na kríž, modlil sa: „Otče, odpusť im“ (23, 34). Dokonca aj jeho posledné slová boli modlitbou: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (23, 46). Neurobil to tak, že by sa raz pomodlil, ale potom sa snažil zvládnuť krízu vlastnými silami. Opakovane sa obracal na svojho Otca s prosbou o ďalšiu silu, o ďalšiu milosť a o hlbší pokoj. A Otec mu neustále pomáhal.

 

Viera v dobe koronavírusu

Žijeme vo svete, ktorý sa z jednej krízy vrhá do ďalšej. Deň čo deň milióny ľudí zápasia s duchovnými, telesnými, finančnými a rodinnými problémami, ktoré nás môžu celkom zadláviť.

V čase písania tohto článku zomrelo na celom svete na koronavírus takmer milión tristotisíc ľudí. Ďalšie milióny ľudí sa touto chorobou nakazili. Nevieme si ani predstaviť, akú daň si vybralo všetko toto utrpenie a straty na životoch na našich milovaných, na našej ekonomike a aj na malých či veľkých inštitúciách.

Pandémia choroby COVID-19 však nie je prvou pandémiou. Epidémia AIDS zabila 36 miliónov ľudí. Pandémia hongkonskej chrípky v roku 1968 zabila takmer milión ľudí. Ázijská chrípka (1956 – 1958) zabila dva milióny ľudí. Pandémia španielskej chrípky (1918 – 1920) zabila 20 až 50 miliónov ľudí. Za posledných 150 rokov vlastne pre nejakú verejnú zdravotnú krízu zomrelo viac než 60 miliónov ľudí. A nezabúdajme na epidémiu moru, ktorá dostala názov „čierna smrť“ a len v samotnej Európe v polovici 14. storočia zabila viac než 50 miliónov ľudí.

Stojac tvárou v tvár tejto pandémii, ako aj iným podobným tragédiám, ktoré sa udiali v minulosti, premýšľame, prečo je to tak. Ako sa to mohlo stať? Možno si položíme aj otázku: „Kde je Boh? Prečo sa zdá, akoby sa pred nami skrýval vtedy, keď ho najviac potrebujeme? Prečo nepríde a nezachráni nás?“

Z nášho obmedzeného ľudského pohľadu sa nám naozaj môže zdať, že Boh nás opustil. To však nie je pravda. Boh nemôže spôsobovať zlo. Nikdy by na nás nezoslal ochromujúci vírus – tak ako by nikto z nás nenakazil svoje deti smrteľnou chorobou. Áno, dopustil, aby sa nám udiali aj zlé veci a strašné katastrofy, no on ich nikdy nespôsobuje. Nikdy ich svojou vôľou neprivádza k bytiu.

 

Boh je vždy s nami

Boh môže z každého zla vyťažiť dobro. Je nesmierne dôležité, aby sme sa pevne držali tejto pravdy a vložili do nej svoju nádej. Boh miluje svoje stvorenie. Miluje každú ľudskú bytosť. Miluje svoju Cirkev. A miluje aj teba.

Podľa čoho vieme, že nás Boh miluje? Pretože nám vždy v čase krízy posiela svojich služobníkov. On na nás nezosiela mor a vojnu; on nám posiela svätých. Spomeň si, ako vzbudil svätých ako Damián de Veuster a Marianne Copeová, ktorí slúžili malomocným na Molokai. Máme tiež svätú Matku Teréziu z Kalkaty, ktorá sa starala o tých najchudobnejších z chudobných. Svätý Jose Brochero sa v roku 1867 v Argentíne staral o chorých počas epidémie cholery. Počas vypuknutia moru v roku 1576 vyšiel zo svojho sídla svätý arcibiskup Karol Boromejský a slúžil chorým a umierajúcim.

Kde bol Boh uprostred týchto tragédií? Bol priamo uprostred nich, bol so svojím trpiacim ľudom. Bol prítomný vo veľkých svätých, akými boli Matka Terézia, páter Damián a Karol Boromejský. A bol prítomný v každom jednom skutku lásky, súcitu a modlitby, ktorý vykonal niekto z jeho ľudu.

Aj dnes Boh vzbudzuje svätých, ktorí prinášajú lásku a milosť v čase katastrof, akou je aj tento úder nového koronavírusu. Možno nepoznáme ich mená a príbehy, no Boh ich pozná. My možno nevieme, koľko toho obetovali, aby slúžili ľuďom, no Boh to vie. A nesmierne ich za to požehná.

Napriek všetkému utrpeniu, ktoré táto pandémia spôsobila, nebeský Otec hovorí: „Som tu. Som s tebou.“ Hovorí: „Ak ma chceš nájsť, pozri sa na lásku, ktorú ti preukazuje tvoja rodina a tvoji priatelia. Pozri sa na všetkých tých ľudí, ktorí obetiam tejto choroby nosia jedlo a lieky, modlia sa za nich a preukazujú im súcit.“ A tiež hovorí: „Obráť sa ku mne a nechaj ma skrze teba pracovať pre dobro ľudí v tvojom okolí.“

Kiež sa my, ktorí tvoríme Cirkev, odhodláme milovať tak, ako miluje Ježiš.