Priorita modlitby

Ježiš nás chce sprevádzať

Čo myslíš, čo by povedal Ježiš, keby sa ho moderátor v televíznej relácii opýtal, čo je preňho najdôležitejšie? Možno by povedal: „Milovať druhých,“ alebo: „Podať pomocnú ruku chudobným a utláčaným,“ alebo: „Šíriť radostnú zvesť o nebeskom kráľovstve.“ Všetky tieto odpovede sú dobré a správne. No čo by odpovedal, keby mal vybrať len to úplne najdôležitejšie? Čo by povedal, keby mal pomenovať svoju najvyššiu prioritu? Pravdepodobne by povedal: „Zostať v spojení s mojím Otcom.“

Písmo nám na viacerých miestach ukazuje, že modlitba mala v Ježišovom živote ústredné miesto. V Markovom evanjeliu čítame: „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (1, 35). Lukáš nám hovorí, že po tom, ako Ježiš uzdravil malomocného muža, „zvesť o ňom sa… šírila a schádzali sa veľké zástupy, aby ho počuli a dali sa uzdraviť zo svojich chorôb. On sa však utiahol na púšť a modlil sa“ (Lk 5, 15 – 16; kurzíva pridaná). Ježiš sa modlil aj pred svojím krstom, pred premenením, ba aj pred svojím zatknutím a ukrižovaním (pozri Lk 3, 21 – 22; 9, 28 – 29; Mt 26, 36 – 45).

Všetky tieto úryvky Písma nám odhaľujú základný princíp celého Ježišovho života: modlitbu kládol nad činnosť. Nekonal tak, že by sa do niečoho pustil a až potom uvažoval, či to bol dobrý nápad. Nie, on hľadal Božie vedenie a potom konal na základe toho, čo v modlitbe prijal od svojho Otca. Skôr než začal konať, odovzdával Bohu aj také dobré, vznešené a zázračné skutky, akými bolo uzdravovanie chorých či vyháňanie démonov.

 

Zostať v spojení s Bohom

Čo urobíš ako prvé, keď sa ráno zobudíš? Patríš medzi tých 80 percent ľudí, ktorých prvou činnosťou je pohľad na mobil alebo do počítača? Alebo máš iné spôsoby, ktorými sa každé ráno opäť spojíš s vonkajším svetom? Možno si po prebudení zapneš televíziu alebo čítaš správy. Po krátkej (alebo nie celkom krátkej) kontrole toho, čo je nové, potom vhupneš do dňa a myslíš si pritom, že si pripravený na všetko, čo ťa v ňom postretne.

Takto to robievame mnohí, no práve takto to Ježiš nerobil. Namiesto toho, aby sa Ježiš spojil so svetom okolo seba, zámerne sa od neho „odpojil“, aby sa mohol spojiť so svojím Otcom.

Mnohí z nás radi stále niečo robia. V dnešnom svete, v ktorom vládne nervozita a žiada sa neprestajná dostupnosť a komunikácia, sa ustavičná aktivita od nás takmer očakáva. Zo všetkých strán sme nabádaní pohrúžiť sa do rôznych projektov, stráviť v práci viac než tradičných osem hodín a naplniť si víkend všemožnými aktivitami. Z každej strany počúvame, že keď niečo dosiahneme, máme sa tešiť z úspechu. Cítime nutkanie prekonávať svoje limity. Samozrejme, to, že sme aktívni, rozvíjame svoje schopnosti a tešíme sa z nich, je dobré. Aj Ježiš sa určite po dni plnom uzdravovania chorých vedel potešiť z dobrých vecí. Pravdepodobne s radosťou hľadel na apoštolov, ktorí sa po dvoch vydali ohlasovať evanjelium. Určite ho potešilo, keď videl, že niekto koná pokánie a vracia sa k Bohu. No toto všetko pramenilo z jeho vzťahu s Otcom – zo vzťahu, ktorý si vážil viac než čokoľvek iné.

 

„Ja nič nerobím sám od seba“

Ako sa teda Ježiš rozhodoval? Ako sa rozhodoval, do čoho vloží svoju energiu a na čo sa zameria? On sám povedal: „Ja nemôžem nič robiť sám od seba… nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 5, 30). Ježiš dbal na to, aby zostal úplne spojený s Otcom, aby tak jeho rozhodnutia vždy boli odrazom zámerov, ktoré mal s ním Boh.

No pre Ježiša toto „napojenie na Otca“ znamenalo viac, než znamená pre nás. Byť s niekým spojený pre nás znamená byť si navzájom blízki, mať láskyplný vzťah, akí majú napríklad manželia alebo dôverní priatelia. Dobre sa navzájom poznajú a radi si vypočujú radu toho druhého. Mať takýto vzťah znamená tiež naučiť sa umeniu kompromisov, ktoré patrí ku každému zdravému vzťahu. Dvaja ľudia majúci takýto vzťah sa k sebe správajú s úctou a rešpektom.

No pre Ježiša to okrem tohto všetkého znamenalo ešte čosi viac. To, že bol spojený s nebeským Otcom, preňho znamenalo, že mu bol celkom podriadený a vyznával, že je od neho úplne závislý. Ježiš nedovolil, aby sa jeho každodenné dobré aktivity – či dokonca zázraky – stali preňho dôležitejšie ako jeho spojenie s Bohom.

 

Hľadaj najprv Božie kráľovstvo

Keby sme mali vybrať jeden verš z Písma, ktorý by opísal Ježišov prístup ku všetkému, čo povedal a urobil, pravdepodobne by sme mohli vybrať slová: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo“ (Mt 6, 33). Ježiš bol so svojím Otcom dokonale spojený, preto z tohto jeho spojenia s Otcom pramenilo všetko, čo hovoril a robil. On len plnil Otcovu vôľu a robil všetko tak, ako to chcel Otec.

Okrem toho, že tento verš zachytáva Ježišovu pokoru pred Otcom, je zároveň výzvou pre nás. Veď ako napísal svätý Pavol, všetci vieme, čo je správne. No hriech nás aj tak dokáže premôcť a my napokon robíme to, čo sami nechceme (Rim 7, 15). Kladieme niečo pred Božie kráľovstvo, robíme z toho svoju najvyššiu prioritu – a to môže viesť ku všelijakým problémom.

Hoci Pavol spomínané slová povedal predovšetkým o hriechu, princíp prvoradého hľadania Božieho kráľovstva môžeme aplikovať aj na dobré aktivity, ktoré počas dňa robievame. Pavol iste poznal pokušenie vrhnúť sa do dňa bez toho, aby najskôr požiadal Boha o vedenie. Určite poznal pokušenie, ktoré mu našepkávalo, že sám môže rozhodnúť o tom, ako by sa niečo malo spraviť. Časom sa však naučil, akú hodnotu má to, keď si namiesto „kráľovstva“ vybudovaného podľa vlastnej vôle vyberie Božie kráľovstvo a s ním Božie vedenie, Boží zámer a Božiu vôľu. A toto sa môžeme naučiť aj my.

Poznám to aj z vlastnej skúsenosti. Keď idem a robím niečo – dokonca aj niečo dobré –, čo postavím nad svoje spojenie s Ježišom, nedopadne to dobre. Zamotám sa do práce až tak, že sa zabudnem naobedovať, alebo sa vrhnem do práce opäť večer namiesto toho, aby som strávil čas so svojou rodinou alebo sa stretol s priateľmi. Skrátka, môj život stratí vyváženosť a to vplýva na moje vzťahy a na ľudí, ktorých mám rád.

Niežeby som v také dni robil nejaké veľmi hriešne veci; ide len o to, že celý deň mi môže uplynúť bez toho, aby som hľadal Pána, jeho plány či jeho kráľovstvo. Iste, tu a tam na to pomyslím. A Boh má v mojom srdci vždy miesto, podobne ako ho má moja rodina. No keď sa nezastavím, aby som bol s ním alebo so svojou rodinou, večer som akýsi nepokojný a ľahšie ma dokážu ovplyvniť nezdary, ktoré ma počas dňa stretli.

 

Jakubov rebrík a ty

Keď mám príležitosť porozprávať druhým o svojej viere, nikdy nezabudnem spomenúť niekoľko vecí. Vždy ľudí povzbudím, aby sa modlili každý jeden deň. Keď sa modlíme, milosť môže plynúť bez prekážok – v prvom rade preto, že modlitba nás otvára prijatiu hojnej Božej milosti, a preto, že Boh nie je žiadny lakomec.

Predstav si Jakubov rebrík, o ktorom sa píše vo Svätom písme (pozri Gn 28, 10 – 19). V mysli si predstav anjelov vystupujúcich a zostupujúcich po tomto rebríku. Idú z neba na zem a zasa späť. Naše modlitby vystupujú k Bohu a do nás zasa prúdi milosť. A táto milosť nás mení. Ovplyvňuje naše konanie – pomáha nám vybrať si, ktorým aktivitám sa máme venovať, a tiež nám pomáha počas ich vykonávania mať svoje srdce zamerané na Pána. Ba táto milosť nás aj chráni, keď sa dostaneme do nejakého konfliktu a keď niečo nevyjde tak, ako sme chceli.

Som úprimne presvedčený, že keby sme zvýšili tak kvantitu, ako aj kvalitu svojej modlitby, boli by sme svedkami viacerých milostí, zázrakov a obrátení. Musíme pritom vnímať, že sa čoraz väčšmi približujeme k Ježišovi. A keď sa budeme každé ráno pri modlitbe čoraz väčšmi približovať k Ježišovi, milosť, ktorú nám dá, nám pomôže s väčším pokojom prežiť všetko, čo robíme a prežívame – to dobré i to, čo až také dobré nie je.

Keby si každý jeden človek, ktorý v tejto chvíli číta tento časopis, pevne zaumienil, že každý deň bude tráviť s Ježišom čas a spájať sa s ním, verím, že tento náš čas s Bohom by na svet uvoľnil nevýslovné množstvo milosti. Spojme sa teda a zaumieňme si, že budeme tráviť čas s Ježišom každý jeden deň. Nech je našou najvyššou prioritou modlitba, nie naše aktivity – aj keď sa do nej budeme musieť niekedy nútiť a hľadať si na ňu čas. Veď takto žil aj Ježiš – a on toho vykonal veľa!