Pre dopravu zadarmo
nakúpte ešte za 35,00
Košík. 0,00

„Sú našimi bratmi“

Ján XXIII. a jednota kresťanov

Jeanne Kun

Svätý Ján XXIII. prekvapil celý svet, keď onedlho po svojom zvolení za pápeža roku 1959 zverejnil svoj úmysel zvolať Druhý vatikánsky koncil. Nikto neočakával taký odvážny krok od dobráckeho syna vidieckych roľníkov. Mal byť iba „dočasným pápežom“, ktorý prežije svoje zostávajúce roky prípravou pre ďalšieho pápeža. Ale Angelo Roncalli mal iné plány.
Pápež Ján XXIII. spôsobil veľký rozruch, keď oznámil, že jedným z jeho hlavných dôvodov vyhlásiť koncil bola jednota kresťanov. Počas svojho pôsobenia ako pápežský vyslanec v Bulharsku, Turecku a Grécku zakúsil na vlastnej koži nezhody medzi východnými a západnými kresťanmi. Okrem toho bol prvým stálym zástupcom Svätej stolice pri UNESCO, keď bol nunciom vo Francúzsku. Tento medzinárodný rozhľad pomohol novému pápežovi veľmi dobre si uvedomiť škandál rozdelenej Cirkvi. Od Druhého vatikánskeho koncilu očakával novú cestu Cirkvi smerom k zmiereniu všetkých veriacich.

Z tohto dôvodu sa Ján XXIII. rozhodol urobiť odvážny krok – pozvať na koncil zástupcov všetkých hlavných kresťanských cirkví. Týmto „pozorovateľom“ sa prejavovala veľká úcta a mali možnosť vyjadriť sa na diskusii koncilových otcov na štyroch zasadaniach II. vatikánskeho koncilu.

Koncil zverejnil Dekrét o ekumenizme, ktorý vyjadruje hlboký rešpekt pre kresťanov všetkých denominácií. Medzi iným uvádza, že v celých dejinách rozdelenia Cirkvi „vina je na oboch stranách“, nielen na tej, ktorá sa oddelila od Ríma a založila si inú cirkev alebo denomináciu (pozri Dekrét o ekumenizme 3). Preto musia všetci veriaci prejsť veľkým „obrátením srdca a svätosťou života“, ktoré nás všetkých spoja (8).

 

Odstraňovanie prekážok

Ján XXIII. zaviedol počas svojho pontifikátu mnoho vylepšení na pomoc rozvíjajúcej sa jednote a vzájomnému zmierovaniu sa medzi cirkvami a kultúrami. Rozšíril kolégium kardinálov menovaním prvých ázijských a afrických kardinálov. Vytvoril nový Sekretariát na podporu jednoty kresťanov a vymenoval historicky prvého katolíckeho zástupcu do Svetovej rady cirkví.

Pápež Ján prijal hlavných predstaviteľov mnohých cirkví vo Vatikáne. Napríklad od 14. storočia nevkročil do Vatikánu arcibiskup Canterbury – až pokiaľ ho nenavštívil arcibiskup Geoffrey Fisher roku 1960. Pápež pripomenul tým, čo sa oddelili od Katolíckej cirkvi, slová svätého Augustína: „Či si to už prajú alebo nie, sú našimi bratmi. Prestanú nimi byť jedine vtedy, keď už nevyslovia Otče náš.“

Keď sa pápeža raz ktosi opýtal na možnosť jednoty kresťanstva, odpovedal: „Uvedomujem si, že to potrvá dlhý čas. Ani vy, ani ja nebudeme pri oslave veľkej slávnosti zmierenia. Ani moji najbližší nástupcovia. Ale niekto musí začať búrať prekážky, ktoré stoja v ceste.“ A práve to robil Ján XXIII. Touto cestou pokračovali aj jeho nástupcovia. V decembri roku 1965 pápež Pavol VI. spolu s patriarchom Athenagorasom I. odvolali vzájomnú exkomunikáciu medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, ktorá trvala od roku 1054. Ján Pavol II. venoval ekumenizmu celú encykliku (Ut unum sint) a počas svojho pontifikátu robil všetko preto, aby sa na tejto ceste stretol s predstaviteľmi ostatných kresťanských denominácií. Aj pápež Benedikt XVI. pokračuje ďalej vyzývajúc katolíkov k modlitbe a uskutočňovaniu jednoty. Sám pritom rozvíja spoločný dialóg s rôznymi kresťanskými vedúcimi osobnosťami.

Pri prežívaní Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov od 18. do 25. januára sa venujme zápasu o jednotu. Aj keď sa necítime dosť schopní, môžeme zaujať postoj pápeža Jána: „Kdekoľvek vidím múr medzi kresťanmi, snažím sa vyraziť tehlu.“ Poďme sa modliť a približovať deň, keď nasledovníci Ježiša „budú všetci jedno“ (Jn 17,21). Nemusíme sa dožiť toho, aby sme videli úplnú jednotu v rámci Kristovho tela, ale je možné, že uvidíme nádejné náznaky zmierenia a uzdravenia, po ktorom Boh túži!